On:
Pomáhal som prejsť slepej starenke cez cestu a potom som ju zazrel. Na prvý pohľad bola šťastné vyrovnané dievča, ale ja som videl jej auru. Bola kalná šedá. Určite sa nenudila, takže to mohol byť len strach.
Nechápal prečo pocítil potrebu pomôcť práve tomuto dievčaťu, keď na svete takých ľudí bolo viac ako milión.
Jej tmavé hnedé oči niečo skrývali, okrem strachu a bolesti.
A musel priznať, že sa mu toto stvorenie páčilo.
Vošiel dnu a sadol si do kúta. "Čo si prajete?" zastala pri jeho stole. "Čo mi odporúčate?" spýtal som sa. "Ak chcete niečo sladké máme kapučíno, ak niečo horké ale aj tak sladké odporúčam latté, ale ak niečo silné tak viedenskú kávu. Ale ak máte záujem o čaj tak zelený, aj keď limetkový ma niečo do seba," hovorila to s nepochopiteľnou láskou.
"Tak poprosím to latté," jemne so sa na ňu usmial. Vedel som, že musím na ňu pomaly.
"Hneď to bude," sledoval som ako odchádza.
Bol som očarený s akou láskou obsluhuje ľudí. Niekto by povedal, že to je podradná práca, ale ona ju prežívala.
YOU ARE READING
My ľudia
RandomPríliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko.
