My ľudia

V.

Ona:

Bolesť, na ktorú som sa zobudila bola neznesiteľná. Zobudím sa v modrej izbe.

"Kto ti to spravil?" oproti mne sedel chlapec z kaviarne.

"Prepáč, že som ťa otravovala. Nemala som nikoho komu by som mohla zavolať," snažila som sa vyhýbať téme. "Vždy som tu a budem pre teba, len mi povedz meno človeka, ktorého mám ísť uškrtiť," držal sa statočne. Len som pokrútila hlavou. "Povedz mi ho!" skríkol. A ja som sa rozrevala ako malé decko. "Prepáč," povedal jemnejšie, chcel sa ma dotknúť ale ja som sa od neho odsunula.

"Nie ty mi to prepáč, už by som mala ísť," pokrútim hlavou, postavím sa ale podlomia sa mi kolená. Sadám si späť. "V žiadnom prípade nejdeš v takom stave nikde."

Bola som uňho dve dni, požiadala som o voľno. Na školu som kašľala. Spoznávali sme sa. V byte žil so svojou mladšiou sestrou. Volal sa Andrew. Krajšie meno som nepočula.