Kamaráta nebozkávaj

Ako sa to začalo.

Pri upratovaní pivnice, zasypanej vrstvičkou prachu, ma prepadá nostalgia. Môj zrak upútala hrubá fialová kniha. Beriem ju do ruky a zisťujem, že je to môj starý fotoalbum. Keď uvidím 1. stranu, zaplavujú ma spomienky staré niekoľko rokov. ,,Zlato? Pozri, čo som našla!" zakričím a vychádzam aj s fotoalbumom hore schodmi. Z 1. strany sa na mňa usmieva moja mama, držiac na rukách malé dievčatko s ryšavými kučerami. Mňa. Charlotte Meninghamovú. Obyčajné dievča mamy Angličanky a otca Slováka. Ale považujem sa za Slovenku, keďže od 3 rokov som tu žila aj s mojimi rodičmi a starším bratom. Len meno mám anglické, ako ste si mohli všimnúť. V preklade znamená slobodná žena alebo kráľovná.

Otec so mnou odmalička rozprával po slovensky, takže presťahovanie a nástup do školy mi nerobil problém. Už od 1. ročníka na základnej škole som patrila do úzkej skupiny ľudí, ktorí tam radi chodili. V škole sa mojím obľúbeným predmetom stala, prirodzene, angličtina. No matematika...tá bola a dokonca je mojím úhlavným nepriateľom. Na druhom stupni základnej školy som s ničím nemala problém. Iba s matikou a, samozrejme, s mojou prichádzajúcou pubertou, ktorá bola veľkým zlomovým obdobím v mojom živote. No skôr, ako som sa naučila ovládať pubertu, som sa naučila ovládať hru na klavíri, ktorý som si od prvej hodiny zamilovala. Milovala som aj brušné tance, ktoré som neskôr tancovala aj súťažne. V tej dobe mi išlo veľa vecí.

No jediné, čo mi nešlo, bolo hľadanie priateľov a udržiavanie priateľstiev. Ľudia sa mi viac vyhýbali, ako sa so mnou zbližovali. Platilo to hlavne pre dievčatá. Možni to bolo tým, že som bola divná introvertka. Divná nielen správaním, ale aj výzorom. Moje divoké ryšavé kučery a vysoká postava neboli veľmi obvyklé. Môj milostný život už odjakživa nestál za nič. Nebolo to tým, že by ma nikto nechcel. V tom čase som mala dosť nápadníkov. Každého som odmietla. Vtedy som žila v zvláštnej predstave, že všetci chlapi sú rovnakí a každému ide iba o to, aby ma dostal do postele. Bola som skalopevne presvedčená, že mužov k životu nepotrebujem a nikdy v živote sa nezamilujem. Nepripustila som, že by som sa mohla mýliť. Nuž, mýliť sa je ľudské.

A moji priatelia? Tí tiež nestoja za zmienku, pretože som nikdy žiadnych pravých kamarátov nemala. Vtedy som mohla na niektorých pôsobiť odstrašujúco, no to bolo mojím zámerom. Neupravené vlasy, čierne linky, nezvyčajné oblečenie, pozostávajúce väčšinou iba z čiernych farieb a k tomu nočné úniky s mojou partiou rovnakých rebelantov. Alkohol a cigarety, to všetko patrilo k môjmu životu. Mojim rodičom sa to vôbec nepáčilo. Hlavne otcovi, s ktorým som od puberty nevychádzala veľmi dobre.

,,Kde si bola tak dlho?" zrúkol na mňa v sobotu o štvrtej ráno, keď som sa vrátila z diskotéky v podnapitom stave.,,To je jedno." zamrmlala som a chcela sa pobrať do svojej izby, no on ma zastavil a zadíval sa mi do očí. Chcelo sa mi smiať, keď som sa pozrela do jeho výrazu ,,nasratého koňa". ,,Dýchni na mňa!" povedal mi s vážnosťou a ja som v tom momente začala vymýšľať stratégiu, ako sa tomu vyhnúť. Že mi len nenapadlo vziať si žuvačky! ,,No tak, bude to?" Nevoľky som naňho dýchla.

,,Charlotte, ty si pila a fajčila!" Ajaj, teraz by bolo najvhodnejšie vypariť sa, pomyslela som si a čakala na zázrak. ,,Nehovor. Naozaj?" drzo som mu odsekla. Keď už mám mať malér, nech je aspoň sranda. ,,Máš mesiac zaracha. A už nikdy nechcem vidieť, že si takto zmaľovaná. A ráno si to s tebou ešte vybavím!"

,,Oci to je linka. Čierna linka. A tvárim sa, že som to slovíčko mesiac nepočula." odvetila som mu a pobrala sa hore schodmi. ,,Ak budeš naďalej taká drzá, dám ti dva mesiace! Dievča, spamätaj sa, za chvíľu ideš na strednú! Treba mať trochu zodpovednosti!"

,,Blá, blá, blá..." zamrmlala som si sama pre seba. ,,Čo si hovorila?" zakričal na mňa, keď už som bola na poschodí. ,,Nič, nič." ,,Tibor, čo sa deje? Ti musíš tak kričať?" ospalým hlasom sa spýtala mama, ktorá sa ako duch zjavila asi 3 metre odo mňa.