Kamaráta nebozkávaj

Priateľstvo

Matúšove kučery som milovala. Ako aj on miloval moje. A keďže sme sa časom stali nerozlučnou dvojicou, volali nás: kučierkovial. Ale nechodili sme spolu, nedržali sa za ruky a ani nič podobné. Skrátka, boli sme najlepší priatelia. On mi rozumel, keď som mu rozprávala o problémoch s rodičmi, o tom, prečo robím na hodinách zle a pritom som najinteligentnejšia z triedy. Ja som zas rozumela jemu. Dokázali sme sa hodiny smiať, hodiny sa rozprávať...

,,Prečo si na každého taká protivná? Teda okrem mňa, samozrejme. A ešte na zopár ľudí..." Spýtal sa ma v jeden deň, keď sme sa presúvali do vedľajšej budovy na ďalšiu hodinu. ,,Ani neviem. Tak je to najlepšie. Proste nemám náladu byť na niekoho milá." ,,Ale ty taká v skutočnosti nie si. Si milá." povedal a zahľadel sa mi do očí. Pri rozpávaní dal dôraz na poslednú vetu. ,,Iba na teba. Ty si výnimka." ,,Ó, to si teda cením." Aj keď z nás všetci robili ,,najkrajší párik" ,nesprávali sme sa tak, lebo sme to tak necítili. Vôbec nás netrápilo, keď si o nás šepkali a vykrikovali: ,,No tak, nehrajte to na nás, vieme, že spolu chodíte!" 

Skrátka, v tejto oblasti sme mali jasno. Alebo sme si to mysleli. ,,Inak, prečo nemáš frajerku?" zvedavo som sa ho len tak spýtala a on mi za túto otázku venoval prekvapivý pohľad. ,,Mal som..." zamyslene odvetil. ,,Ešte v devine. Ale rozišiel som sa s ňou, lebo sme si už nerozumeli. Stále sme sa hádali a tak." ,,Aha...No, ale prečo nemáš teraz?" dobiedzala som doňho. ,,Lebo...ja neviem. Nie je to obojstranné." povedal tajomne. Zo zamyslenia ma vytrhol otázkou: ,,A ty?" ,,Čo ja?" ,,Prečo nie si zadaná? Veď viem, že po tebe viacerí chalani idú..." ,,Aj po tebe viacero báb," pripomenula som mu, ale on na mňa vrhol pohľad typu ,,tak to už vyklop". 

,,No dobre. Veď vieš, že ja si s chlapmi veľmi nerozumiem..." ,,So mnou si rozumieš." ,,Áno, ale iba s tebou. A s mojím bratom. Mňa také veci, ako chodenie s niekým, nelákajú. To nie je pre mňa. Myslím si, že chlapovi väčšinou ide iba o to, aby babu pretiahol a to mu stačí." ,,Musím sa teda zastať mužskej populácie, že to tak nie je." bránil sa Matúš. ,,Jednoducho, podľa mňa je láska jedno veľké gýčové klišé." Ešte niekoľko ráz sme sa na túto tému bavili, ale výsledok bol ten istý. Obaja sme boli single a ani jeden z nás po vzťahu netúžil. Ja preto, lebo som bola feministka, nemala som mužov rada - až na Matúša - a zamilovanosť, flirtovanie a bozky som brala ako prízemné prejavy niečoho, čomu som nerozumela. Prečo on v skutočnosti nebol zadaný, to som zistila až neskôr...

V 2. ročníku, presnejšie v januári, som sa prvýkrát s Matúšom pohádala. Aj keď bol mojou spriaznenou dušou, mojím oporným bodom. Presne si na tie chvíle pamätám. Stáli sme na chodbe pred našou triedou a on mi rozprával o tom, že ho bratranec pozval na 2 roky di Austrálie. Neviem, prečo som to nedokázala zniesť. Asi som si nevedela predstaviť život bez neho...

,,Toto nemyslíš vážne! A ty mi o povieš oznamovacou vetou?! Ani sa ma nespýtaš na názor?" kričala som a, samozrejme, som prilákala pozornosť všetkých na chodbe aj v našej triede. ,,Ja nie som povinný pýtať sa ťa! Je to môj život! Sama to hovoríš, tak si teraz neodporuj! A ešte som sa nerozhodol, či idem! Som nevedel, že si odo mňa taká závislá!" To sa ma dotklo. Ako mohol niečo takéto vysloviť? ,,Ja nie som od teba závislá! Len neviem, ako si to predstavuješ, že iba tak necháš školu a pôjdeš do cudziny! Je to od teba strašne, ale strašne sebecké!"

,,Neziap! Je to môj život!" povedal mi hrubým a bezcitným hlasom, ktorý som u neho nepoznala. Už som mala slzy na krajíčku, podlamovali sa mi kolená a nevedela som, čo od zúfalstva robiť. ,,Ty debil!" vykríkla som a chcela som mu dať facku. No na moje prekvapenie mal rýchle reflexy, obe ruky mi chytil a silno zovrel, zadíval sa mi do očí a strčil mi jazyk do úst.

On! Ma! Pobozkal! Bola som z toho taká vykoľajená, že som nevedela, čo mám robiť. Akosi mimovoľne som mu bozk opätovala, ale z toho celého sa mi podlomili kolená, takže keby ma nezachytil, asi by som spadla na zem. Neviem, koľko sme sa bozkávali, zdalo sa mi to ako večnosť, ale keď ma zachytil a držal v náručí, pozrel sa m ido očí, opäť sa usmial a povedal: ,,Neboj sa, nikam nejdem, nenechám ťa tu." ,,Al ja..." chcela som mu odporovať, aj keď ma to nesmierne potešilo. ,,Už nič nehovor." povedal vo chvíli, keď práve zazvonilo, a tak sme sa bez slova pobrali do našej lavice, úplne poslednej pri okne.

Nečakala som ten bozk. A určite som nečakala, že sa mi to bude páčiť a že to bude také skvelé! Celá nasledujúca hodina a aj hodiny potom, ba aj dni, boli veľmi divné... Nielen v tom, že v škole na nás pozerali oveľa viac ako obyčajne (klebetnice v našej triede si poctivo splnili úlohu), ale aj medzi mnou a Matúšom to bolo zvláštne. Keď som sa ho opýtala, prečo ma pobozkal, odpovedal mi otázkou, prečo som mu ten bozk opätovala a prečo sa mi podlomili kolená. A nahodil ten svoj neodolateľný úsmev...

,,Ja som sa pýtala prvá!" odvetila som mu. ,,Fajn. Tak ja som ťa pobozkal, lebo som nevedel ako ti mám zavrieť ústa. A prišlo mi to ako najvhodnejšie riešenie, keďže si ziapala tak nahlas, že aj v riaditeľni nás museli počuť." Neviem prečo, ale jeho slová ma sklamali. Naozaj to bolo len o tom? Zvyknú sa najlepší kamaráti len tak bozkávať? ,,A teraz ty. Prečo si mi to opätovala?" Uprene sa mi  zahľadel do očí, až som mala pocit, že odpoveď už vie. Desila som sa toho.

,,Lebo som nevedela, čo mám urobiť a prišlo mi to ako najvhodnejšie riešenie. A keďže si silnejší ako ja, asi by sa mi nepodarilo odstrčiť ťa." Odvetila som mu presvedčivo, spokojná s tým, ako som mu úder vrátila. Iba sa mi zdalo, že sa na jeho tvári mihol tieň sklamania? Dni ubiehali ako voda a postupne sme s Matúšom na incident s bozkom zabudli. A všetko bolo ako zvyčajne. On sa smial na mojich provokáciách voči profesorom, krútil hlavou nad mojím pretrvávajúcim feminizmom a chápavo prikyvoval hlavou, keď som mu opisovala hádky a problémy s rodičmi. Naďalej som ho doučovala anglinu a on mňa matiku. Boli sme nerozlučná dvojica a dokonale sme sa dopĺňali. 

Takže koniec 2. kapitoly :) čo myslíte? Pobozkal Matúš Charlotte len preto aby ju umlčal alebo je v tom aj niečo viac? :) to sa dozvieš v 3. kapitole :) a nielen to ale aj jednu zásadnú vec, ktorá im zmení život :)