Jedenásť rozhovorov s Harrym Potterom

31.jún 1996, Harryho piaty ročník

Pri tejto časti ignorujem časť, kde sa v knihe Harry nebol ospravedlniť Snapovi za ten incident s mysľomisou. V mojom príbehu sa bo, ospravedlniť a Snape to aj prijal.
___________________________________________________________________________________

Harry sa prechádzal po hradbách školy, pričom za sebou tiahol jeho nehorázne veľký kufor. Jeho červené oči prezrádzali, že opäť plakal, bolesť mu zatieňovala snáď každučkú bunku jeho mozgu.

„Harry, poď!" zakričala Hermiona, aby pohnala Harryho, keďže ich vlak o chvíľu odchádzal.

Harryho to nezaujímalo. Nezaujímalo ho nič z toho, Sirius bol mŕtvy opäť jeho chybou, na ničom inom nezáležalo.

„Idem," zamrmlal Harry sotva počuteľne a trochu pridal do kroku, lebo jeho priatelia už vyšli z hradu.

Sirius, ak sa pozeráš, je mi vážne ľúto čo som ti spôsobil. Ani nevieš ako veľmi ľúto.

Harry bol taký zamyslený, že si ani neuvedomil, že do niekoho trafil. Uvedomil si to až, keď už ležal na tvrdej, studenej zemi a na ňom bol jeho kufor.

„Do pekla," zamrmlal Harry a snažil sa zo seba striasť svoj kufor, „nenávidím takéto veľké, naničhodné kufre."

„A do čoho by ste si chceli dávať oblečenie, pán Potter?" spýtal sa hodvábny hlas nad ním. Harry zodvihol hlavu.

Prečo vždy on?

Snape si povzdychol a pomohol Harrymu dať kufor na bok, následne ho postavil na nohy. „Ste v poriadku?" spýtal sa s hlasom evidentne bez záujmu.

„Áno, pane," zamrmlal Harry so sklonenou hlavou. „Tento rok sme ešte nemali ani jeden rozhovor."

Snape pozdvihol obočie a potom sa na jeho tvári objavil úškľabok, ďaleko podobný úsmevu. „Máte pravdu, môžeme ho mať teraz, ak chcete."

Harry nevedel prečo o tom vôbec začal hovoriť, nevedel prečo sa rozpráva s niekým, s kým sa navzájom nenávidia, ale v tej chvíli mu to bolo jedno.

„Rád by som," prikývol Harry s úsmevom a kývol smerom ku vchodovým dverám, „ale utečie mi vlak."

„Tak to Vám asi budem musieť pomôcť s kufrom," povedal Snape bez náznaku akejkoľvek emócie a vybral sa ako prvý smerom ku dverám, ťahajúc za sebou Harryho kufor. Harry ho bez slova nasledoval.

„Pane, ja si ten kufor zoberiem," povedal Harry, pričom si začal zastrkávať jeho sivé, staré tričko po Dudlym do nohavíc.

„Jasné Potter. A potom Vás budem brať do nemocničného krídla, lebo Vás premôže vlastný kufor. Videli ste sa niekedy v zrkadle? Máte menej kíl ako ten kufor," zavrčal Snape v odpoveď a trochu spomalil krok, aby ho Harry dobehol.

Harry sa začervenal, ale odvážne odpovedal: „To nemám! Som – som len trochu menší a chudší na tom nie je nič zlé."

Snape si odfrkol. „Menší a chudší ste boli do vášho tretieho ročníka, neverím, že ste od konca štvrtého ročníka zjedli aspoň raz aj na obed, aj na večeru plnohodnotné jedlo."

Harry sa začervenal, čo ohlo znamenať iba áno.

Ako to, že ma vždy vie tak dobre prekuknúť?

Obaja chvíľu mlčali, dostali sa už takmer na miesto, kde mali byť koče. Tie tam však neboli. Boli už za bránami areálu, čo znamenalo, že sa odtiaľ dalo premiestňovať.

„Do pekla!" zahrešil Harry, „zmeškal som koče, čo teraz?" Začal sa obhliadať dookola a hrýzť sa pri tom do pery.

„Pokoj, Potter," povedal Snape a zaškeril sa, „chyťte sa ma."

„Nie!" zakričal odrazu Harry, „nebudem sa Vás chytať! Nenávidím premiestňovanie!"

Snape zavrčal a schytil Harryho za jeden rukáv jeho veľkého trička. „Povedal som upokojte sa, keď budete pripravený, premiestnime sa, avšak nemalo by to trvať dlho... vlak odchádza o necelých šesť minút."

Harry sa nadýchol a potom vydýchol. Po jeho bledej tvári sa ťahala pomaly dole jedna, jediná slza. Harry začal záporne krútiť hlavou.

Snape si vzdychol a posunul jeho ruku z Harryho rukáva na jeho chrbát. „Potter, bude to v poriadku, naozaj sa nemusíte báť, že to nestihnete. Ani ja som nemal rád premiestňovania, keď som bol mladší."

„Ja sa nebojím toho!" zakričal Harry, stále krútiac hlavou, „ ja – ja, už nemám nikoho... som úplne sám."

Snape sa zamračil a vydal utrápený povzdych. „Potter, povedzte mi len, že nehovoríte opäť o tom psovi."

„On nebol pes! Sirius bol moja jediná rodina, mal som ho rád a aj on mňa!"

Fakt som to povedal zo všetkých akurát Snapovi?

„Fajn, fajn, tak teda Black..." Snape prekrútil očami a zložil z Harryho chrbta ruku, pričom sa zapozeral na svoje hodinky na rukách, „tri minúty, Potter."

„Harry!" zavrieskal Harry z plných pľúc. „Nechcem mať s tým človekom nič spoločné, ani priezvisko! Videl som, čo Vám spravil v tej mysľomise... bol to zlý človek."

Snape sa zamračil, ale odpovedal s ľahkosťou: „Potter, Váš otec bol ten najhorší, pravidlami opovrhujúci tupec, ale nemôžete povedať, že nebol statočný a že vás nemal rá – rád."

Harry pokrútil hlavou. „To netvrdím, radšej sa už premiestnime."

„Fajn. Inak, Potter, pamätajte, čo som Vám povedal minulý rok... Keď ste v záhrade vyberiete si tú najkrajšiu kvetinu," s tým sa Snape aj s Harrym a jeho kufrom premiestnili na nástupište, kde už vlak oznamoval, že posledný cestujúci majú nastúpiť.

Harry sa zmätene obzeral okolo seba, ale Snape už nikde nebol, konečne si uvedomil, čo tým Snape chcel povedať.

Osud si berie len to najkrajšie, tak isto ako by som si ja zobral tú najkrajšiu kvetinu. Naozaj.

Harry nastúpil do vlaku na poslednú chvíľu, ale jeho myšlienky sa stále točili okolo akéhosi majstra elixírov, ktorý bol viac prívetivý, ako si kedy Harry mohol vôbec myslieť.

Fc