Naruto-Vojna piatich elementov

XVII.

Mala som zmiešané pocity z toho ako sme sa stretli. Všetko sa odohralo tak rýchlo. A to ako ma objal a povedal, že sa nehnevá ma prekvapilo. Chcela som sa ho opýtať ešte toľko otázok, ale na to už neostal čas. Musela som ísť hore, aby sa o mňa nestrachovali. Bol zmätený z toho ako som mu dala bozk, ale vedela som, že je rád. Liezla som hore tou úzkou dierou a napokon som sa ozvala.

,, Kakashi! Pomôžete mi dostať sa hore?" Oni už kráčali sklamaný, že ma nemôžu nájsť, ale Kakashi sa otočil a šťastím bez seba utekal ku mne, aby ma vytiahol. Chytil ma pod paže a začal ťahať. Išlo to ťažko, lebo som tam bola tak trochu zakliesnená. Nechápala som ako som tam mohla spadnúť. Už som bola skoro vonku a on silno zatiahol. Zatiahol príliš silno a ja som sa naňho zvalila. Boli sme oproti sebe a pozerali sme si rovno do očí. Cítila som ako sa mu zrýchlil tep a zalapal po dychu. Obidvoch nás oblial rumenec.

,, Hej vy hrdličky mohli by ste vstať, pri takomto tempe nič nestihneme." Povedal Gai a bolo na ňom vidno, že trocha žiarli. V rýchlosti sme sa postavili a na seba sme sa nepozreli. Ale začali sa ma vypytovať.

,,Ako si sa tam vlastne dostala? Však ledva sme ťa odtiaľ vytiahli." Vzdychla som si a rozhodla som sa, že im nepoviem celú pravdu.

,, No, proste sa mi šmykla noha a hlavu som si udrela o kameň a ďalej si nepamätám. Potom som sa ocitla na dne tej diery." Začala som si škriabať hlavu a tváriť sa zahambene, aby som pôsobila dôveryhodnejšie. Zdalo sa mi, že Kakashi na mňa hodil neveriacky pohľad, ale otočil sa a mykol plecami.

,, Našli ste niečo kým som bola preč?" Spomenula som si na to ako nám Yorokobi povedal, že niekde v lesoch leží mŕtvy Urufu. Dúfala som, že to nieje nik blízky.
,, Čo si odbehla a neozvala sa tak sme ťa išli hľadať. V podstate nič." V tom momente som niečo zacítila. Nebolo to nič príjemné. Malo to hnilobný zápach. Dala som im znak nech idú za mnou. Pach sa násobil, až po kým sme neprišli k jednému stromu. Veľkým oblúkom sme ho obišli. Vtedy sa nám naskytol hrôzostrašný pohľad. Ja som ostala stáť a zamhlelo sa mi pred očami. Padla som na kolená a stále civela na mŕtvolu muža, ktorý bol opretý o strom aj s prerezaným hrdlom. Kakashi ku mne pribehol a chcel má zdvihnúť. Po tvári mi stekali slzy.

,,To...je m..môj bratranec." Kuroko... prečo si sa nechal zabiť. Veď to by si nikdy nenechal dopustiť. Čím ďalej som sa naňho pozerala, tým väčší žiaľ na mňa dopadal. Kakashi sa predo mňa postavil, zohol sa ku mne chytil mi ruky a pomaly ma zdvihol. Rozpršalo sa. Ja už som sa nedokázala ďalej pozerať na mŕtveho Kuroka tak som zvesila hlavu a zahľadela sa do zeme. Gai ho premiestnil do svitku a jemne poklepal Kakashiho po pleci, že už je na čase ísť. Kakashi sa na mňa s ľútosťou pozrel a napokon ma objal. Trochu ma prekvapilo jeho objatie, ale v tejto situácii som ho potrebovala najviac. Pustil ma spolu sme mierili naspäť domov.

* * *

Bol krásny slnečný deň. Na dnes som sa tešila, lebo mal prísť Kuroko. Jeho som mala zo všetkých príbuzných najradšej. Vždy keď prišiel, tak sme spolu bojovali a zisťovali sme kto sa ako zlepšil od minula. Každé naše stretnutie dopadlo remízou a totálnym vyčerpaním. V ten deň to dopadlo taktiež rovnako. Už ma to hnevalo to neustále remízovanie. Po pár hodinách oddychovania a zotavovania sa sa konalo stretnutie klanu Urufu. Náš vodca, teda strýko Masaru zvolal klan kvôli priateľstvám k iným klanom. Stretli sme sa na čistinke v strede Ikedských lesov. Strýko Masaru hovoril o klane Aisu. To bol klan úplne na severe niekde v snežných krajinách (Aisu=ľad). Naše klany sa priatelili odjakživa. Ale on o nich nehovoril vôbec pekné veci.

,, Aisu nás iba využívajú. Bol som ich preveriť asi pred týždňom. Podľa toho čo som sa dopočul chceli na nás spáchať atentát a potom to zahladiť aby to vyzeralo, že sme neovládli nejakú nebezpečnú techniku." Všetci si začali šuškať a otáčať sa k sebe.

,, A preto mám návrh zaútočiť ako prvý a zničiť ich skôr ako oni nás." Všetci začali pokrikovať, že im to nedarujú a ja som sa na nich len nechápavo pozerala. Nemohla som uveriť, že by boli schopný toto urobiť.

,, Navrhujem útok na zajtra večer. Takže sa dnes pripravte." Okamžite to odsúhlasili a začali sa pripravovať. Zásoby, zbrane, taktiky..... My s Kurokom sme bojovať ešte nemohli, lebo sme boli iba deti ako aj ostatné sesternice a bratrancovia. Mali sme aj dozor, keby na nás chcel niekto zaútočiť. Ráno malo byť po všetkom. Jeden z nášho klanu prišiel oznámiť situáciu našim dozorcom.

,, Podarilo sa nám infiltrovať do ich dediny. Niekoľko hodín sme to mali pod kontrolou. Ale tí najmocnejší unikli a hrozí, že sa nám chcú pomstiť, takže sa musíme rozísť. Predsa nechceme, aby sme zomreli všetci naraz. A ešte niečo, náš vodca Masaru zmizol. Zrejme už vonia fialky zospodu. Pri nich všetkých nemal šancu, neostalo po ňom nič." Po tomto rozhovore čo som počula som tam ostala stáť stuhnutá. Strýko zmizol? Však on je zo všetkých najsilnejší. Keď prišli rodičia spadol mi kameň zo srdca. Museli sme sa s príbuznými navzájom rozlúčiť. Ako hovorili, museli sme sa rozpŕchnuť, tak som hneď bežala za Kurokom.

,, Ahoj Kuro zrejme sa už dlho neuvidíme." Povedala som smutne a so zvesenou hlavou.

,, No asi....Ale ber to tak, že keď sa po dlhých rokoch stretneme uvidíme kto je silnejší." Šibalsky sa uškrnol.

,, Trénovať ani nemusíš, lebo ja ťa určite porazím." Výťazoslávne vyhlásil. A preto si odo mňa vyslúžil búchanec do pleca.

,,To určite." Usmiala som sa a silno ho objala.

,, Budeš mi chýbať."

,, Aj ty mne."

* * *

Sedela som doma na gauči už celý deň, ani som sa nepohla. Celý čas som rozmýšľala kto by mohol ublížiť Kurokovi. Nikdy nič zlé neurobil alebo...nie on taký nebol. A Yorokobi odkiaľ vedel, že je Urufu? Tieto otázky mi bežali hlavou celý deň. Hokage mi dala voľno, videla, že by som sa na nič nezmohla. Smrť Kuroka ma dostala. Jedného som získala druhého stratila. Žeby boli mŕtvy aj ostatný z klanu? Mohol by v tom mať prsty klan Aisu. ,, Najsilnejší utiekli,,. Možno postupne sa chcú zbaviť nás všetkých. A začali od najsilnejšieho. Strýko..... Čo len s tebou urobili. Z myšlienok ma vytrhlo klopanie na dvere. Ani som sa neunúvala odpovedať. Momentálne som nemala na nikoho náladu. Ale niekto sa rozhodol dvere otvoriť. Bol to Kakashi. Vyzeral dosť ustarostene. A keď ma uvidel určite sa skrachoval ešte viac. Vyzerala som hrozne. Mala som krvou podliate oči a pozerala sa na jedno miesto. Podišiel ku mne a sadol si.

,, Nemôžeš byť takáto celý čas. Týmto si nepomôžeš." Pozrela som sa mu do očí kde sa mu odrážala ľútosť. Nemohla som Kuroka ľutovať celú večnosť. Keby ma videl ako sa trápim určite by ho to nepotešilo.
,, Asi máš pravdu." Pritisla som sa k nemu bližšie a položila som mu hlavu na hruď a jemne ho objala. Počula som ako sa mu znovu zvýšil tep, ale tiež ma objal.

,, Ostaneš tu chvíľu so mnou nechcem tu byť sama." Otázka ho trocha rozrušila ale prikývol.

,, Ale pod podmienkou, že sa nebudeš mračiť." Tak som sa usmiala na znak súhlasu. V jeho blízkosti som sa cítila príjemne a bezpečne. Cítila som sa ešte lepšie, keď ma jemne pohladil a uštedril mi bozk do vlasov. Aspoň na chvíľu som zabudla na všetku tú bolesť čo ma trápila pred pár minútami.

Ľudia máme 78 votes ^^
Toto je najdlhšia časť dúfam, že ste si ju užili (1285 slov ;) )
PS: Na obrázku je Kuroko :)