Naruto-Vojna piatich elementov

XXIX.

Mirai:

Mala som pocit ako keby sa mi zrútil celý svet. Buď zachrániť svet pred skázou alebo ochrániť svojho najlepšieho priateľa. Najhoršia dilema môjho života. Ruky sa mi triasli a kvapky sĺz padali na ten osudný kus papiera. Pokrčila som ho a strčila som si ho do vrecka, lebo som ho nechcela len niekde pohodiť, aby sa predišlo možnému zlyhaniu. Utrela som nezbedné slzy a s odhodlaním vyskočila z okna na najbližší strom. Moje tempo bolo omnoho pomalšie ako inokedy ale moje odhodlanie bolo silnejšie ako ja sama a poháňalo ma ďalej. Nenápadne som sa vytratila z Listovej a utekala som cez temný a tmavý les k tej stodole. Nemala som vôbec pojem o čase a predo mnou sa už týčila schátraná stodola. Preglgla som a čo najtichšie som povedala:

,,Kchyose no jutsu!" Z kúdla dymu sa vynoril malý vĺčik ktorému som dávala minule prehltnúť ten náhrdelník. Otočil hlavu na bok a vypúlil na mňa svoje veľké okále. Čupla som si k nemu a nastavila som ruku aby mi vypľul náhrdelník naspäť. Keď spravil to čo mal tak sa znova stratil v dyme a mne už nič nebránilo v tom aby som tam vstúpila. Vošla som tam a rovno som si to nasmerovala do tej tajnej chodby. V hlavnej miestnosti nikto nebol tak som si to namierila do žalárov. Počula som stonanie a kroky prechádzajúce sa sem a tam. Zabočila som do poslednej väznice a to čo som uvidela ma zarazilo a v momente som stuhla. Ku vlhkej kamennej stene bol prikovaný Kakashi celý dobitý a od krvi, na sto percent jeho. Ostala som tam stáť ako soľný stĺp a Risuku či ako sa volá si ma všimla až po pár minútach. Keď si ma všimla tak jej prischol na tvári lenivý úškrn.

,,Tak? Doniesla si to ako sme sa dohodli?" Úškrn viac prehĺbila a moje pery sa stiahli do tenkej linky.

,,Najprv ho pusť."

,,Najprv mi ukáž náhrdelník." Vzdychla som a vytiahla som ho spoza trička. Risuku sa usmiala a sňala Kakashimu putá. Spadol mi rovno do rúk a ja som tej mrche dala náhrdelník. V momente ako jej pristál na ruke tak zmizla a ja som ďalej necítila jej prítomnosť. Ležal v mojej náručí ešte stále pri vedomí a nehybne sa na mňa pozeral. Kvapky mojich sĺz mu padali na tvár.

,, Prepáč mi to.... Prepáč..." Moje vzlyky sa ozývali miestnosťou. Kakashiho ruka sa zdvihla k mojej tvári a pohladila ma po líci a on sám sa usmial. Zdvihla som ho, podoprela a pomaly sme sa kymácali von zo stodoly. Našťastie nemal žiadne vážne rany, pretože ja by som nemala silu ho vyliečiť. Môj stav tiež nebol bohvieaký. Zdalo sa mi že cesta trvá večnosť. Boli sme dosť ďaleko a len vďaka Kakashimu, ktorý sa snažil aspoň trochu hýbať nohami sme sa dostali až ku bráne Listovej. Vošli sme cez a ja som pomaly znova strácala pojem o všetkom a ani som si neuvedomila, že sa k nám niekto blíži a ja som sa zvalila na zem aj s Kakashim. Ešte chvíľu pri vedomí som cítila ako nás odnášajú do nemocnice.

***

Ubehol týždeň a ja som stihla dostať pár infarktových informácií. Pár dní som si myslela, že má Ragon ešte posledný náhrdelník. Totiž mne nikto nepovedal, že jej ho ukradli a takisto to skončilo aj s Yanagi. Nestačilo, že jej ho ukradli no ona aj zomrela. Takže som celý svoj nemocničný pobyt trávila v depresiách. Aspoň Kakashi ležal hneď vedľa, ale on celý ten čas prespal. Ani sa mu nečudujem pri tom čo za ten čas tiež zažil. Hokage neuveriteľne zúrila, keď sa dozvedela že sme jej nepovedali o náhrdelníkoch a ako sú dôležité. Jediné pozitívum bolo, že je Masaru mŕtvy a to ani nie mojou rukou. Neuveriteľne som sa za seba hambila. Nespravila som nič... nič. Moje depresívne premýšľanie prerušilo otváranie vŕzgajúcich dverí. Do miestnosti vošla teta Ragon, Umi. Tú by som čakala najmenej. Prešla okolo mojej postele a sadla si na stoličku.