Tri cesty

Pobrežie Ashafy

Muž sa šplhal po skalnom útese. Opatrne si vyberal záchytné body a pevne sa ich držal. Nohami sa silne zapieral do neveľkých výklenkov alebo úžľabov. Rukávy ľanovej košele mu trepotali vo vetre. V čiernych rozstrapatených vlasoch a na tvári mu zostali krištáli morskej soli. Z jemnej kožušiny, ktorá lemovala okraje jeho čižiem a kapsy z drsnej krátkej kože srnca, ešte stekali kvapky vody, z ktorej pred niekoľkými minútami vyplával.

Pritisol sa k stene a zdvihol hlavu. Spoza okraja útesu pomedzi balvany vyčnievali staré múry zrúcaniny. Okolo nich vládol vietor, hladil a obrusoval kamene, ich steny sa stávali hladké. Pišťal okolo hradu i vytváral dunivé zvuky.

Muž sa znovu dal do pohybu. Netrvalo mu dlho, kým sa vyštveral k okraju a prehupol cezeň na pôdu posiatu drobným štrkom, pomedzi ktorým vyrastala riedka sýtozelená tráva. Mužovi do tváre zasvietili prvé lúče neskoro vychádzajúceho slnka. Prižmúril oči a sklamane si vzdychol. Prikrčil sa za balvan vysoký najviac poldruha kroka. Podobných úlomkov skál bolo rozkotúľaných po celom okolí hradu. Muž vytiahol z kapsy čierny plášť a uviazal si ho okolo krku. Kapsu odhodil do mora. Vytiahol z pošvy dýku a jej mokrú čepeľ utrel do nohavíc. Vystrel sa, aby videl ponad balvan a premeral si zrúcaninu, ktorá sa však ešte stále podobala tomu majestátnemu hradu, ktorým bývala. Viedol k nej kamenistý chodník naprieč zemou tvorenou šedou skalou. A na tej istej skale, stvárnenej v podobe kopca, sa vypínal hrad. Malé okná vyplnené čiernou prázdnotou v kockovitých vežiach ešte so zachovalým cimburím... stále by sa dalo narátať sedem mostov, ktoré spájali sedem najvyšších veží. I keď veží už bolo len päť. Jedna sa celá zrútila do hradu, zatiaľ čo druhá bola do polovice obhorená. Takmer v strede južnej steny zívala veľká diera. Zo strážnych veží zostali len kamene povaľujúce sa po zemi.

Hrad vyzeral prázdny. Len dve čierne vlajky plápolajúce vo vzduchu, zvesené z okien vedľa vylomenej brány naznačovali, že hrad na pobreží Ashafa sa vzdal do rúk nepriateľom.

Muž ešte chvíľu čakal, či nespozoruje čo i len najmenšie znamenie živého tvora, no všade bolo mŕtvo a pusto. Zovrel v dlaniach dýku a vykročil k hradu. Vietor dul proti nemu a slnko pred ním vytváralo dlhý tieň. Zároveň sa ponáral do tieňu hradu. Obzeral sa za každým zvukom, ktorý sa mu zdal aspoň trochu podozrivý. Prešiel popod východnú bránu, ktorá tvorila podchod. Štrk pod jeho nohami sa zmenil na studené, stvrdnuté blato. Ocitol sa na schátranom predhradí. Pocítil akúsi tajomnú silu toho hradu, keď sa nad neho vypäli zo všetkých strán staré tmavé steny rozmanite stavané, z jednej strany obrúsené vetrom, z druhej zas ožiarené bledým svetlom, ktoré zvýrazňovalo ich hrotité krivky.

Muž prešiel do nádvoria a širokou ulicou vedúcou popod most a popri bašte bez steny vošiel do druhého nádvoria, kde sa veľkou bránou, ktorej oceľové mreže boli vylámané a ohnuté von, vstupovalo do voľakedajšej hradnej záhrady.

Vo vzduchu zaplápolali čierne plášte. Muž sa hneď zvrtol a spod svojho plášťa vytiahol dýku. Okolo neho na zem zoskočilo z okien zo desať vojakov. Tváre mali skryté hlboko v kapucniach a pomaly vyťahovali dlhé meče. Z tieňov za stĺpovým priečelím sa vynorili ďalší vojaci. V tichosti obkolesili muža, ktorý sa točil okolo vlastnej osi. Pustil dýku na zem, sklonil hlavu a zdvihol ruky. Vojaci tvorili čoraz menší kruh, až sa hroty ich mečov takmer dotýkali muža. Vtedy si muž jediným rýchlym pohybom siahol pod plášť a vytasil z neho šabľu. Čupol si k zemi. Nad jeho hlavou sa ozval cinkot mečov, ktoré sa stretli. Muž natiahol ruku a svojou zbraňou sa zahnal na nohy vojakov, ktorí sa už spamätali. Muž odrážal ich útoky, ktoré naňho prichádzali zo všetkých strán. Presúval sa k vozu plnému slamy, ktorý sa opieral o kamennú stenu. Presekával si k nemu cestu vojakmi, ktorých neustále pribúdalo. Vynárali sa z tieňov a zákutí zrúcaniny. Už bol k vozu na dva kroky. Zatiaľ čo robil obrátku na jednej nohe, druhú vymrštil pred seba a odkopol ňou jedného z vojakov. Vyskočil na voz a znovu sa postavil vojakom čelom. Na chrbte zacítil chlad steny a zalial ho povzbudzujúci pocit, že sa nemusí brániť aj odzadu. Odkiaľsi naňho vyletel šíp. Vojaci za ním vychádzali na voz. Muž zabodol meč medzi kamene, čo tvorili stenu a zaprel sa doň. Voz sa pohol. Muž z neho zhodil vojakov a zasunul si meč do pošvy. Pozeral sa, ako sa vojaci vzďaľujú a on im mizne na voze. Otočil sa dopredu. Potreboval voz nasmerovať, aby šiel doľava. Nahol sa nad predné ľavé koleso a uchopil ho do rúk. Síce ho v prvých sekundách pálili dlane a zabodávali sa mu do nich triesky, koleso spomalilo a voz sa začal stáčať doľava. Vytiahol nôž, ktorý mal priviazaný k nohe a zabodol ho medzi koleso a tyč, ku ktorej koleso bolo pripevnené. Popri jeho hlave preletel šíp a následne i druhý. Voz sa blížil k nízkej bráne. Muž sa vystrel a rukami zachytil o klenbu nad bránou. Nohy mu zostali visieť vo vzduchu. Do ruky sa mu zabodol šíp. Muž zastonal a vytiahol sa na múr. Do pleca sa mu zapichol ďalší šíp. Muž na to nedbal, nechránený sa rozbehol po úzkom múre, spojenom s baštou. Viedlo do nej podlhovasté okno, do ktorého chcel skočiť. Z okna sa zrazu vynoril vojak a hodil sa na muža. Úderom päsťou ho omráčil a posledné, čo muž zacítil, bolo, ako sa mu pod plecom zlomil šíp a zároveň jeho hrot zaryl ešte viac do mäsa.

,,Merishas."

Muž ťažko zdvihol hlavu a pozrel sa do očí Garganovi, vysokému, mohutnému netvorovi, s očami čiernymi, hnedou pokožkou popretkávanou jazvami nezahojených rán, s nosom, ktorému chýbal koniec, s jednou rukou dlhšou od druhej... Telo mal zahalené v medenom brnení, na ktorom sa mu hojdali kusy roztrhanej látky.

,,Gargan," mužovi sa na tvári objavil posmešný úškľabok.

I Garganovi sa ústa skrivili do ironického, škodoradostného úsmevu. ,,Merishas," oslovil ho znovu. ,,len dnes si zabil dvadsať vojakov. To je jasná smrť." Gargan vydal rukou pokyn a ďalší, jemu podobný, len o niečo nižší, potiahol Merishasa za povraz, ktorým mal za chrbtom spútané ruky. Odvádzal ho k podlhovastým dverám, čo v minulosti viedli na ochodzu, no teraz za nimi nič nebolo, len hlboko pod nimi vyčnievali ostré úlomky popadaných skál.

Merishas sa zopár krokov pred dverami do smrti otočil. ,,Odkiaľ si o mne vedel?"

Gargan odhalil biele ostré zuby. ,,Neviem, či chcem upokojiť tvoju zvedavosť."

Merishas pokrčil plecami a obrátil sa naspäť k otvoru. Naklonil sa dopredu. Na špicoch kameňov sa už leskla červeň zaschnutej krvi.

,,Nechcel by si mi ešte niečo povedať, Gargan? Niečo, čo by vo mne vzbudilo zvedavosť?"

,,Samozrejme, že nie. Ale môžeš skočiť sám, ak ťa príliš bolí štuchnutie. Aj tak to vlastne bude pomalá a bolestivá smrť."

,,Ďakujem, Gargan, to povolenie využijem."

Merishas sa prudko otočil, podkopol vojaka, ktorý stál hneď za ním a zachytil sekerovitú kopiju, čo vojak držal v rukách. K Merishasovi doľahol bolestný ston, ktorý nasvedčoval, že vojak padol do rúk smrtiacim kameňom. Merishas Garganovi daroval víťazný pohľad a skočil. Na poslednú chvíľu ho prebodol do zdravého pleca šíp. Napriek tomu pevne stisol tyč kopije. Za zlomok sekundy sa zapichla napoly mŕtvemu vojakovi do chrbta. Merishasovi vyrazilo dych a podlomili sa mu nohy. Takmer sa prekotil dopredu, hlavou do kameňov, nebyť kopije, ktorej sa kŕčovite držal a ktorá mu bola oporou. Opatrne si vložil nohy do medzier medzi kameňmi, pomaly sa prehýbal dozadu, až kým sa mu hlava neoprela o vojakov chrbát. Našmátral si rukami za chrbtom ostrý hrot kameňa a začal ním rezať povraz, pričom sledoval otvor niekoľko stôp nad ním. Vytŕčala z neho hlava vojaka, ktorý naňho mieril šíp. Merishas sa mu na poslednú chvíľu vyhol. Vzápätí sa skrčil pred ďalšou strelou. Zacítil v kotníku náhlu bolesť. Vytkol si nohu. Zaklial, napol svaly na rukách a napriek bolesti, ktorá mu pulzovala z ramien do celého tela, pretrhol narezaný povraz. Uhol sa pred ďalším šípom. Postavil sa na telo vykrvácaného vojaka, odrazil sa od neho a preskočil kamene, ktorých sa stal obeťou namiesto neho vojak. Pri dopade na zem sa zapotácal, no krívajúc bežal ďalej. Za sebou počul dupot ďalších vojakov. Prehodil si cez hlavu širokú kapucňu a skryl sa do fúgy medzi vežou a hradbami. Pozoroval, ako skupina vojakov slepo bežala ďalej chodníkom lemujúcim hradby. Chvíľu vyčkal a potom vybehol zo svojho úkrytu. Snažil si predstaviť nákres hradu a nájsť najkratšiu cestu k stajniam. Vykročil naspäť, prešiel zbúranú ochodzu popod otvorom, niekoľko krokov kráčal do kopca a zahol do úzkej tmavej uličky. Prešiel malé nádvorie so studňou uprostred a vkročil do dreveného domu. Stajne. Mal šťastie. Skôr na výkaloch než na slame prešľapoval čierny vychudnutý klusák. Merishas naňho vysadol. Obnovila sa mu bolesť v pleciach i v kotníku, potlačil hlasný ston, z ktorý sa premenil na hlboký výdych. Merishas kopol koňa do slabín a oblapil ho rukami okolo krku. Kôň na povel vyštartoval zo stajne, sám si našiel cestu von a doprevádzaný spŕškou šípov z cimburia unikol i s utečencom na chrbte z hradu na pobreží Ashafy.