Tri cesty

Vyslanec

Merishas nervózne prešľapoval z nohy na nohu v malej, útulnej sále v nenaštevovanej časti hradného paláca Dániheinu. Dnu prúdilo večerné slnko cez vyleštenú sklenú tabuľu okna dopoly zastretého zamatovo zelenými záclonami doplnenými bielymi závesmi.

Cez pootvorené dubové dvere sa do izby ozývali kroky z chodby. Za niekoľko sekúnd vošiel dovnútra mlado vyzerajúci kráľ, ktorého vek prezrádzali len šediny vo vlasoch a ovisnuté líca. Doprevádzal ho pár strážnikov s rukami na šabliach.

,,Vitaj, Merishas," privítal ho kráľ a nepatrne mu kývol rukou.

,,Pane," Merishas sa uklonil so zrakom sklopeným k zemi.

,,Išiel si rovno sem?" skonštatoval kráľ otázkou poukazujúc na Merishasove oblečenie, stále červené od krvi a prilepené na Merishasovej koži.

,,Len som sa napil a vzal do rúk kus chleba, ktorý mi ponúkla slúžka," odpovedal Merishas.

,,Dobre. Ako sa ti vodilo?" prešiel kráľ k veci.

,,Čakali tam. Gargan, ktorý si vzal možno aj pol druha stovky vojakov. Neviem, odkiaľ sa dozvedeli o mojom príchode."

,,Takže tú mapu nemáš."

,,Nemal som najmenšiu šancu."

Zavládlo ticho, ktoré sa dostalo do každého zákutia malej siene.

,,Prepáčte tú otázku," opáčil sa neisto Merishas a vyčkal na kráľovu reakciu.

,,Pýtaj sa," vyzval ho kráľ.

,,Ako si môžete byť istý, že mapu skrývajú práve tam?"

Merishas zdvihol zrak a sledoval kráľovú tvár. Bola osvetlená slnkom. Kráľ sa pozeral von oknom na rovnú krajinu pokrytú jesennou trávou, za ktorou bolo len slnko, veľká zapadajúca guľa ohňa. Jeho poohľad smeroval niekam tam do diaľky, akoby tam bola tá pravá odpoveď.

,,Nechcem prezradiť jeho meno," naznačil kráľ. Tá odpoveď Merishasovi stačila. ,,Viem, že tebe by som mohol veriť," pokračoval kráľ. ,,Ale týmto dvom za mnou radšej nie." Usmial sa. Strážnici sklopili zrak k zemi. ,,A neodsleduješ, či nebudú za dverami počúvať."

Znovu sa rozhostilo ticho, ktoré tentkrát prerušil kráľ. ,,Nuž, choď sa najesť, okúpať, ošetriť a vyspať. Porozprávame sa zase ráno."

Merishas skoré ráno trávil v stajniach. Ranná hmla sa cez škáry medzi tenkými doskami dreva v širokých dverách dostávala až dovnútra a zaplavovala čerstvé seno, oblizovala nohy koňov a vírila sa pri pohybe. Merishas potľapkal svojho hnedého koňa na šiji a pokračoval vo vyčesávaní. Keď skončil, odložil hrebeň na stoličku a stal si pred koňa. Hladkal ho po krku a zároveň pozeral do očí. Tak sa s koňom rozprával. Žiadne slová, prihovárania sa. Čítali si z očí. Merishasa znovu zaplavil príjemný pocit, keď svojho hnedáka uvidel v pohodlí kráľovských stajní. Vždy si zapamätal cestu, či už niesol Merishasa na sever alebo na juh. Vždy vedel, kedy má pána čakať a kedy sa vrátiť. Tvoril s Merishasom zohranú dvojicu. Merishasa pichalo pri srdci, keď si z času na čas uvedomil, že i Fareohn starne a blíži sa jeho čas.

Dvere stajne sa roztvorili a rozvýrili hmlu, ktorá nachvíľu prekryla siluetu prichádzajúceho muža.

,,Vedel som, že ta tu nájdem," ozval sa Merishasovi veľmi dobre známy hlas starého priateľa.

,,Tarnas," Merishas vykročil k nemu a objali sa. ,,Ani na um mi nezišlo, že by si mohol byť práve tu, v Dániheine."

Tarnas vyzeral na muža stredného veku, na čelo mu padali hnedé kučery krátkych vlasov. Mal rovný nos, vrásky od úsmevu okolo úst a očí, ktorými v mladosti lámal srdcia žien.