Tri cesty

Prvé dojmy

Erahas zdvihol hlavu od zátylku koňa. Jeho čierny kôň sa rýchlou chôdzou predieral vysokou sčernelou trávou, akoby plával v hlbokom mori. Pargeinská planina. Zadul vánok a Erahasovi do nosa udrel výrazný slaný pach blízkeho oceána. Nočným povetrím sa niesli dunivé zvuky vĺn trieštiacich sa o útesy. Tmavé obrysy hôr splývali s čiernou tmou. Bola neskorá noc. I mesiac zapadol. Erahas prešiel dva nevysoké kopce, keď v údolí pod ním zazrel svetlá neveľkej osady Pargein. Jediná prímorská osada ležiaca na juhovýchode. Erahas zosadol z koňa, nasmeroval ho späť na sever a sám vykročil dolu svahom k dedine. Poháňal ho hlad a vyčerpanosť. Bolelo ho brucho a točila sa mu hlava. Navyše cítil na tvári ako mu zo škriabancov nepríjemne pulzuje do tela krv. Cítil každý milimeter rany na líci spôsobenej čiernym vojakom a v ústach horkú chuť vody, ktorú pil počas cesty.

Ulice Pargeriu boli len mdlo osvetlené pouličnými lampami. Výrazný pás svetla kde-tu preťal tmavú ulicu z okna domu, v ktorom sa nebáli vstávať za tmy. Erahasové unavené oči zbadali pred sebou obrysy ženských šiat. Ticho, ako skúsený špech, pobehol, jemne sa dotkol dievčaťa a pozrel mu do tváre.

,,Je tu Lortager?" spýtal sa priduseným slabým hlasom.

Dievča sa chcelo zvrtnúť a zutekať, no Erahas ho chytil za pažu a spýtal sa po druhý krát: ,,Kde nájdem Lortagera?"

Dievča sa vymanilo z jeho zovretia, v ktorom nebolo mnoho sily a zmizlo za drevenými múrmi blízkeho domu.

Erahas sa pár minút potuľoval ulicami nočného Pargeinu, keď prišiel k vysokému schátranému domu. Ozývali sa z neho tlmené mužské hlasy a Erahas hneď spoznal, že stojí pred miestnym hostincom. V hlbokom vrecku kabáta našmatral zopár mincí a vošiel dnu.

Všteky pohľady sa upriamili na cudzinca, ktorý mieril rovno k pultu. Ťažkopádne si sadol na vysokú, vŕzgajúcu stoličku a ruky si zopäl na drevenej doske. Vypýtal si od vychudnutého hostinského pohár piva a čakal. Nevnímal spýtavé pohľady ostatných mužov, ani šepot, ktorý po chvíli zaplnil miestnosť. Usŕkal si z bielej peny a zlatej vody nápoja. Šepot zvedsavcov sa o chvíľu premenil v prvú otázku.

,,Čo ťa sem privádza?" opáčil sa mohutný muž s hlbokým hlasom.

Erahas chvíľu mlčal. ,,Hľadám Lortagera," povedal napokon.

Rozľahlo sa ticho. Nie ticho prekvapenia, ale ticho, ktoré niečo vedelo.

Jeden z mužov sa postavil. Bol chudej postavy, no nie vychudnutý. Vysoké čelo mu brázdili vrásky a i z kútikov úzkych tmavých očí mu vychádzali tenké čiary života. Hnedé vlasy mal zopnuté vrkoča.

,,Argadas?" spýtal sa neisto.

Erahas si ho pohľadom premeral. ,,Nie," odvetil stručne.

,,Kde je Argadas?"

,,Nie je tu. Vy ste Lortager?"

,,Čo sa mu stalo?" ignoroval muž Erahasovu otázku.

,,Nie je tu," opakoval Erahas.

Muž prešiel zrakom po prítomných, ktorí mlčky načúvali ich rozhovoru a znova upriamil pozornosť na Erahasa. Prisadol si k nemu a nahol sa nad pultom, aby mu lepšie videl do očí a stíšeným hlasom vravel ďalej.

,,Zomrel," skonštatoval.

Erahas hľadel do poloprázdneho pohára. S tou skutočnosťou sa ešte nezmieril.

,,Ako zomrel?"

,,Prečo sa ma to pýtate?" spýtal sa Erahas zlomeným hlasom. ,,Ako asi?" dodal.