Tri cesty

Tmavá noc

,,Už sú tu!" zvolal Argadas, odtiahol sa od okna a zastrel ho dotrhanou, vyblednutou záclonou. Keď sa pohľady dvoch súrodencov stretli, Erahas zočil v bratových očiach panický strach. Argadasove pery, obklopené tmavým strniskom, sa mu nervózne pohybovali, oči pod hustým čiernym obočím neustále blúdili k dverám a k tmavému oknu vedúcemu do nebezpečných ulíc Dargezusu, a spod zamatovočiernymi kaderami vlasov mu po bledom čele stekali kvapky potu. Do plátennej kapsy trasúcimi sa rukami hádzal všetko možné, čo mu prišlo pod ruku. Erahas si cez seba prehodil dlhý hrubý kabát a druhý podával Argadasovi. V tmavom kúte izby vzal z klinca opasok s mečom a druhý hodil naprieč miestnosťou bratovi. Argadas sa načiahol po luk, čo visel nad rámom starých dverí a prevesil si ho cez plece.

Zvonku, z nočných ulíc, k nim doliehali vzdychy brániacich sa mužov, výkriky zúfalých žien a plače bezradných detí. Dláždenými ulicami sa ozýval dupot koní sedlaných bezcitnými vojakmi, z úst ktorých vychádzali nemilosrdné príkazy.

,,Už musíme ísť, Erahas," krikom šepkal Argadas a zamieril k schodom vedúcim k nízkym hrubým dverám, za ktorými ich očakávala tma a bezpečie lesa.

Erahas vykročil za ním, zrazu však zastal. ,, Matkin list!" zvolal a zvrtol sa ku krivému stolíku, otvoril šuplík a vytiahol z neho bielu obálku, ktorú si strčil za košeľu.

,,Pohni si!" súril ho Argadas a nespúšťal z očí vchodové dvere. Očakával len, kedy sa otvoria a zjavenia v nich matné brnenia a čierne kukly nepriateľov.

,,Erahas, ak by sa niečo stalo, nezabudni – choď k Lortagerovi a požiadaj ho o koňa. On ťa spozná. Vieš, kam máš ísť. Mysli len na seba!" Zatiaľ čo Argadas opakoval pokyny, mocnú ruku vystieral k mladšiemu bratovi akoby ho chcel skryť pod svoj mohutný chrbát. Len čo sa Erahas skrčil pod trámom starých dverí, zaškrípali vchodové dvere a dnu vtrhli čierny vojaci.

Argadas v tej chvíli natiahol ruku k šípom a prvý vložil do luku. Kým sa vojaci stihli spamätať, v hlave jedného z nich sa už chvel smrtiaci šíp. Ďalší traja boli skokom pri vŕzgajúcich schodoch a už aj sa oháňali pošpinenými mečmi po dvoch bratoch. Argadas odhodil luk so šípmi do vysokej trávy za sebou a s Erahasom vzápätí vytasili meče.

Erahas zoskočil zo schodov a ako náhle dopadol na dlážku, pustil sa do boja s jedným s čiernych vojakov. Zohol sa pod protivníkovým mečom a zároveň si vybral spoza vysokej koženej čižmy malý nôž. V rýchlosti sa vystrel, obrátil tvárou k vojakovi a ich meče sa na zlomok sekundy skrížili. Vtedy Erahas hodil do odhalenej súperovej hrude nôž. Muž mlčky zastonal, no bojoval ďalej, o nič horšie ako predtým.

Argadas zoskočil na dvoch vojakov, ktorí vyšli za ním na schody. Oblapil ich rukami a celou silou sa odrazil. Všetci traja sa skotúľali na dlážku pod schodmi. Argadas vrazil päsťou jednému z vojakov do tváre. Druhý sa však medzitým pozviechal a schytil meč, ktorý mu vypadol z ruky. Argadas sa v poslednej chvíli odkotúľal z chrbta vojaka a odrazil útok.

Pod okenicami domu zakopýtali ďalšie nepriateľské kone.

,,Erahas, uteč!" zvolal Argadas, keď pobadal, že bratov protivník padol na kolená a zakrvavenými rukami si objímal vlastný meč vo svojej hrudi.

Erahas na chvíľu zablúdil očami k vchodovým dverám, za ktorými sa ozývali ťažké kroky ďalších vojakov. Keď vošli, Erahas už stál vzpriamený na najvyššom schode a do prvého muža vpálil šíp z bratovho luku.

,,Erahas, bež!" kričal Argadas, ktorý sa postavil pred schody, rozhodnutý brániť brata a zabezpečiť aspoň jemu útek. Ponad jeho plece však znovu zasvišťal Erahasov šíp. Argadas odrážal útoky protivníkov, no bolo ich naňho v dome priveľa. Pospiatky, stále sa brániac, ustupoval po schodoch hore k Erahasovi. Nachvíľu sa k nemu otočil.

,,Choď, stretneme sa pri jelenej skale," povedal mu v náhlosti a vytláčal ho von z domu. Erahas prikývol, obrátil sa a vbehol do tmy lesa.

Argadas vymrštil nohu a kopol ňou najbližšieho vojaka do brucha. Ten sa zatackal a spadol zo schodov, pričom stiahol zo sebou ešte jedného. Argadas sa otočil, že pobeží za bratom, keď mu telom zrazu prešla štípuca triaška. Z ruky vypustil ťažký, páliaci meč a druhú si pridŕžal pri hrudi. Na svojich prstoch pocítil teplú krv. Klesol na kolená. Medzi tieňmi stromov zbadal tmavú siluetu vzdialenej Erahasovej postavy, z ktorej sa rozlievala tma, čierna tma, ktorá pohltila všetko okolie, až nakoniec zostala len ona, tma, čierna tma.

Erahas sa vyčerpaný dlhým behom do strmého kopca zvalil pod prevísajúcu skalu na vrchole kopca, z ktorej k zemi padali suché trávy alebo listopady mŕtvych brečtanov. Zložil luk, povolil opasok s mečom a usadil sa v závetrí. K telu si pritískal kožušinový, niekoľko ráz prešívaný kabát, ktorý bol hoci teplý, no nie dosť do neskorej jesennej noci. Erahas napínal sluch, či nezačuje Argadasove kroky. Všetku pozornosť upínal na Argadasa. Nechcel myslieť na temnosť noci, strašidelnosť siluet stromov, nezvieracie zvuky alebo na pravdivé príbehy ľudí, ktorí sa čo i len jedinú noc túlali sami lesom. Bál sa na toto všetko myslieť, no čím dlhšie čakal na Argadasa, tým väčšmi sa ho zmocňoval strach o brata. Nechal sa premôcť únavou, aby nemusel myslieť vôbec. S prekliatím tej noci v mysli, zaspal.

Zobudil sa na akýsi pohyb. Ani poriadne neotvoril oči, siahol po meči a naslepo sa ním ohnal. Z jeho nohy so syčaním zutekala veverička. Postrehol jej bledé oči obklopené čiernou popolavou srsťou, jej naježený chrbát a chvost akoby v kŕči, jej dlhé šedé pazúre a ostré zuby...

Erahas sa postavil, meč zastrčil naspäť do pošvy a cez plece si prehodil luk a tulec šípov. Ako sa tak rozhliadal po okolí, uvedomil si, že taký skorý ranný svit za čias Barrehovej nadvlády ešte nezažil. Zdalo sa mu, že niet krajšieho okamžiku dňa ako skoré ráno keď svitá, keď zlatisté slnko za hmlou pary sa odráža v kvapkách rosy. Potemnelý svet bol svetlejší a živší. No aj keď lúče slnka a striebrosť rosy nezakryli krivky hranatých stromov, prikrčených pri zemi s konármi vzájomne prepletenými akoby chceli utvoriť hustú sieť medzi tvrdou zemou a čiernymi oblakmi zahaleným nebom, aj keď nezakryli nevraživé pohľady zbesnelej zvery, stále to bol ten najkrajší obraz, aký Erahas za posledných päť rokov života uzrel.

Vybral sa smerom, ktorým prišiel ešte v tú noc, späť do dediny. Slnko sa pomaly stratilo za tmavou oblohou a deň nadobudol svoju zvyčajnú temnosť. Stromy si medzi sebou šepkali o osamelom chodcovi a pohľady zvierat sa upriamili na nezvyčajného návštevníka. Onedlho Erahas zbadal koniec lesa a známe, nízke staré dvere medzi stromami. Opatrne, pomaly, aby nevŕzgali, ich otvoril a vošiel dnu. Prvé, načo mu padol pohľad, boli stopy krvy, vedúce od dverí dole štyrmi schodmi a tam na dlážke ležiace bledé Argadasovo telo. Pribehol k nemu, kľakol si a bratove studené ruky vzal do svojich rúk a zadíval sa mu do tváre. Argadasovi z úst pomaly vytekala krv. Za trasúcimi sa viečkami však bol ešte život. Argadasove pery sa pohli. Jeho hruď sa dovysoka nadvihla.

,,Sú tu," vyriekol Argadas ťažko a krv v ústach mu hlas robila chrapľavým a starým. Pozrel sa na Erahasa. ,,Hľadajú ťa," vravel ďalej. Z jeho očí sršal pokoj, aký majú múdri a rozvážni. Zároveň bol však jeho pohľad naplnený obavami.

Erahas si jeho otcovský pohľad ctil a vážil. ,,Ja ťa pomstím," pevne stisol bratovi ruku a do očí sa mu vtlačili slzy.

,,Nie, to nesmieš," ozval sa tichý Argadasov hlas. ,,nie, dokonči... čo sme začali."

,,Ja ťa pomstím," opakoval Erahas. Podobral bratovi hlavu a chcel ho zdvihnúť, ale keď Argadas zastonal od bolesti, položil ho zas do kaluže krvi.

,,Choď... sú tu," Argadas pohľadom naznačil na dvere.

,,Pomstím ťa, to ti sľubujem," riekol posledné slová Argadasovi Erahas. S tvárou plnou sĺz sa postavil od takmer mŕtveho muža a vybehol do lesa.

tml=C�+�n��