Tri cesty

Wostský les

Cesta do Pageinu, prímorského mesta, kde sa mal nachádzať Lortager, Argadasov a Erahasov strýc, mala trvať vyše piatich dní. Erahas sa vyhýbal chodníkom a kráčal bahnistou cestou, nohy sa mu zabárali hlboko do studeného blata, až mu po dni cesty premokli čižmy z kožušiny i hrubé ponožky utkané z ovčej vlny. Erahas prešľapoval popadané palice zo stromov s ostrými ostňami, zohýbal sa pod konármi, pripomínajúcimi kostnaté ruky, ktoré chceli škriabať a trhať. Dotieravé štípajúce muchy a komáre lietali okolo neho a nedali mu pokoja. Ak niekedy zasvietilo slnko, nebolo príjemné a teplé, lež chladné, ostré. Keď sa schyľovalo k noci, Erahas si nachystal meč, oprel sa o drsnú kôru stromu a v strehu pospával. Zobudil sa i na najmenší šuchot a pred nočnými zvieratami si budoval rešpekt. Skoro ráno sa pobral ďalej, kráčajúc na juh, trochu stáčajúc na východ. Bol hladný a smädný, no nedbal. Myšlienkami bol úplne niekde inde.

Končil sa druhý deň od smrti Argadasa a Erahas sa slepo tackal nekonečným lesom ďalej. Tvár mal doškriabanú konármi a ruky takmer zmrznuté od chladu. Začul žblnkot akéhosi potoka. Nasledoval vábny zvuk vody. Onedlho sa mu za porastom kríkov odhalil špinavý, čierny, takmer splynúci zo zemou, prúd vody. Erahas nerozmýšľal, čupol si k nemu, do dlaní si nechal natiecť ľadovú vodu a pil, kým mu dych stačil a kým mu nebolo dosť. Voda mala trpkú chuť a páchla štípucim smradom. Erahas sa zvalil do trávy, čo rástla pri brehu a zaspal.

Začul zaerdžať koňa. Prevalil sa na brucho a zo zeme pozoroval päticu čiernych jazdcov na druhej strane potoka. Zosadli z koňov, na zemi si rozložili deky a vykresali si oheň. Erahas čakal, kým ich nepremohla únava až zaspali.

Striebristý mesiac osvetľoval siluety stromov a hral sa s tieňmi lesa, keď Erahas vzal luk a potichu vstal. Ostražito zabáral nohy do potoka a nebadane sa dostal k čiernym, nič netušiacim vojakom. Ktorýsi kôň zahrabal kopytom do zeme. Erahas vložil do luku dva šípi, zamieril na najvzdialenejšieho vojaka a povolil tetivu. Nočným povetrím presvišťali šípi a zabodli sa do mužovho tela. Vzápätí Erahas vytiahol spoza čižmy nôž a hodil ho do hrude ďalšieho muža. Vytiahol šíp a zapichol ho tretiemu vojakovi do srdca. Erahasovu tichú nočnú prácu zavše prerušili nervózne kone. Erahas sa naklonil nad muža zabitého nožom a nôž si vzal. Keď sa pomaly vzpriamil, zazrel, že jeden z vojakov chýbal. V tej sekunde začul za sebou praskot zlomenej vetvičky. Prudko sa obrátil a prv, než stihol akokoľvek zareagovať na neodvratne blížiacu sa ranu, pocítil na pravom líci pálčivú bolesť. Vzápätí odrazil druhý útok čierneho vojaka a hrotom meča mu škrabol bronzové brnenie. Vyšvihol nohu a kopol ňou vojakovi do brucha. Vojak sa zatackal a narazil do kmeňa stromu čo stál za ním. Erahas sa zvrtol a zamieril ku koňom. Mečom presekol povrazy, ktorými boli priviazané k vetvám najbližšieho stromu a rukou oblapil hrubý krk jedného z koní. Zatiaľ čo kôň nadobúdal rýchlosť a vzďaľoval sa od štyroch mŕtvol a jedného neúspešného čierneho vojaka, Erahas naň vysadol prikrčil sa k jeho šiji a nechal sa unášať. Spredu mu do tváre šľahal nočný vzduch a zozadu ho prenasledovali nevraživé myšlienky poraneného vojaka. Erahasov nový kôň uháňal celú noc a s príchodom rána vybehol z lesa do vysokej trávy, ktorá sa dlhé míle vinula po nízkych kopcoch.

Erahasovi padala hlava od únavy a vyčerpania k zátylku koňa. Nepostrehol ani keď prešlo poludnie a kedy sa ocitol v hustom Wostskom lese z vysokých dubov a bukov. Kôň ho pomaly niesol pomedzi stromy a strhol sa pri každom šuchote, čo pripomínal rýchly pohyb nebezpečného zvieraťa. No Erahas si to už nevšímal. Za posledné štyri noci napoly prebdené v lese si privykol na neutíchajúci nočný život naháňajúci hrôzu. Vždy ho zamrazilo, keď uvidel v kroví svetielkujúce, striehnuce oči divého zvieraťa, no už netasil pohotove meč. Sčasti aj pre to, že už nemal síl a sčasti preto, že zistil, že kým on je pokojný, nemusí sa báť útoku zvierat.