Ostrov •POZASTAVENÉ•

Búrka

A je po nás.
Lietadlo sa neuveriteľnou rýchlosťou blížilo k zúriacej búrke a ja som sa musela chytiť sedadla aby som nespadla.
Samozrejme Layorová je šmatlavá, takže som sa udržala tak 2 sekundy a znovu (podotýkam ZNOVU) som spadla na Parkera, ktorému sa doteraz ako tak podarilo udržať, no keďže toto lietadlo má už najmenej 25 stupňov sklon, zdruzgla som spolu s ním na "dno" lietadla.
Asi budem mať pár slušných modrín no keďže môj pád stlmil Parker, nebolo to nič extra.
" si vpohode?" oslovím ho a podávam mu ruku.
"Asi hej. Kokos Layorová ty si ale ťažšká!" Uchechtne sa a ja mám chuť ho zbiť.
Nedostala som na to ale priestor, pretože do lietadla udrel blesk a mňa to zase pribilo k zemi.
Lietadlo začalo náhle rotovať a všetky veci lietali po celom lietadle.
Dostali sme sa do víru.
Všetko sa tak rýchlo zomlelo, že posledné čo som počula bolo ako na mňa Parker kričí nech uhnem, ale bolo neskoro a potom už len tma.

--------------------

Do očí mi udrie jasné svetlo.
To už som v nebi?
Keď si moje oči ako-tak privyknú na svetlo, poobzerám sa okolo seba a zistím že ležím na pláži. Wau, takže sme to zjavne prežili.
Počkať, Parker!
Poobzerám sa okolo seba a zistím že leží tak tri metre odomňa a nehýbe sa.
Pokúsim sa vstať, ale to sa evidentne mojím nohám nepáči a odmietajú spolupracovať. Blbé nohy, musím ich mať poriadné doudierané...
No nič, proste som sa k nemu priplazila.
"Parker? Žiješ?"
Nič
Začnem ním triasť, čo zjavne zabere hneď a s hlasným stonom otvorí oči.
"No pekne takže budem trčať v nebi s tebou?" Zatvári sa otravene a zase zavrie oči.
"Prosím ťa Parker, ty skončíš v pekle.. Sme na ostrove. Na tom ostrove. Ak sa ti nepáči odpláv. Veľa šťastia." A rukou ukážem na more za nami.
"Layorová ty ale poputuješ do pekla so mnou čo ma veľmi neteší ale budiš" zoširoka sa usmeje. Idiot.
"Fajn ako myslíš a teraz zdvyhni tú svoju riť s modrými boxerkami a ide sa." Zavelím a znova sa pokúšam postaviť na nohy.
Tento raz úspešne, no pri každom kroku som sa klepala ako osika.
"Tak mi aspoň pomôž! Sám sa nepostavím!" Skuvíňa a ja sa zasmejem. Lama.
"To ti pripomeniem ako musela Layorová pomáhať s postavením Parkera." Uchechtnem sa ale až po tom ako to poviem si uvedomím ten dvojzmysel. Parker si ho zjavne uvedomil tiež a pobavene sa na mňa pozeral. Cítila som ako mi do líc vstúpila červeň.
Snažila som sa odvrátiť pozornosť tým že som ho zase podpichla.
"Parker no ták môžme byť šťastní že sme prežili búrku ale keď sa tu budeš takto vyvaľovať ver mi že žiadna ceckatá "hawaii slečinka" po teba nedojde" žmurknem naňho a on sa zahrá sklamaného. Snáď si to nevšimol.
"Veď som ti vravel že potrebujem pomôcť"
Prevrátim oči ale nahnem sa a chytím ho za ruku, ktorú vzápätí stiahne a sykne bolesťou.
"Čo máš s rukou?" zamračím sa.
"Neviem ňou pohnúť" zakvíli. Bože je jak malé decko.
"Ukaž" chytím mu ju no asi som mala jemnejšie, pretože ju zase stiahne.
"Ver mi"
"Tebe?"
"Hej mne"
"No to sotva"
"Sme tu odkázaní jeden na druhého, tak sa láskavo prestaň správať jak malý a podaj mi tú ruku" prevrátim oči.
Chvíľu si hľadíme do očí ale nakoniec sa vzdá.
Opatrne mu vyhrniem rukáv nasiaknutý krvou.
Naskytne sa mi pohľad na jeho dokaličenú ruku poliatu krvou, na niektorých miestach už zaschnutou.
Krv mu prúdom vytekala z rany tesne nad lakťom. Zťažka som preglgla. Nemám strach z krvi, no toto mi nerobí dobre.
"Treba ti to obviazať" povedala som rozhodne a už si dávala dole mikinu. Mala som pod ňou len prilehavé biele (už trochu presiaknuté krvou)  tielko, no myslím si že na tropickom ostrove to nebude problém. Mikinu som mu 3-krát obviazala okolo ruky a potom poriadne zatiahla. Všimla som si že ma pri tom celý čas pozoroval.
"Tak, máš to. Malo by to zastaviť krvácanie, no budem ti to musieť s niečím vymienať aby to nezačalo hnisať a nezapálilo sa ti to..." som len zvedavá čím to vymením.
"Chcela si ísť za doktorku či čo?" udivene na mňa pozrel, no v očiach som mu videla obdiv.
"Tak trochu" usmiala som sa- odhalil ma. "Išlo by ti to" tento raz sa usmial on a ja som mala prvýkrát v živote pocit že to myslí úprimne. Po chvíľke ticha som sa pokúsila postaviť, konečne úspešne. Potom som podala ruku Parkerovi a ten sa tiež nejak vyšuchtal na nohy.
"Čo budeme robiť?"
"No, navrhujem sa tu trošku poobzerať kým je svetlo, kedže nemám poňatia koľko je hodín môže sa každú chvíľu začať stmievať." Prikývol. Začala som sa obzerať okolo seba. Sme asi 20 metrov od mora/ oceánu ktorý je teraz za naším chrbtom, naľavo aj napravo pokračuje pláž a asi 100 metrov pred nami sa roprestiera neprehliadnutelný prales. Nemáme na výber, musíme ísť tam.

Takžeeee, konečne asi po pol roku nová časť :D :* Dúfam že sa bude páčiť, poprípade píšte názory :))) Ďakujeem že to niektorí vydržali :3 teraz by som to chcela rozbehnúť takže sa máte na čo tešiť :3
Kisses, L <3