Ostrov •POZASTAVENÉ•

Prales

Luke:
Neviem ako Layorová, ale ja by som si radšej ustlal na piesku ako vstúpiť do toho creepy pralesa. Vôbec nevyzeral bezpečne. Layorovej zjavne smrť nevadí lebo normálne vykročila vpred. Po chvíli sa na mňa otočila s nadvihnutým obočím.
"Čo si zamrzol Parker? Pohni začína sa stmievať! Haló?!" čo je taká nervózna, človek sa pri nej ani zamyslieť nesmie..
"Kľud Layorová, jednoducho sa mi tam 2-krát nechce" poškrabkal som sa na zátylku a hodil podozrievavý pohľad na prales.
"Ale, ale, ja neverím! Parker sa nám bojí" zaškerila sa. "Tomu sa hovorí put sebazáchovy, narozdiel od teba ja nechcem umrieť" odvrkol som. "Fajn Parker, zostať si tu premňa zamňa a choď sa hrať s piesočkom, ja si idem hladať jedlo" otočila sa a pokračovala v ceste. "Stoj!... Noták!... Layorová!... FAJN! Idem..." pretočil som otrávene a šuchtavým krokom sa presunul k nej.
Megan:
Pozrela som sa na Parkera a víťazoslávne sa usmiala. Vedela som že pôjde, bezomňa by neprežil ani túto noc. Nemôžem však povedať že by bol k ničomu... A sama by som sa tu zbláznila. Aj keď, Parker na už párkrát k šialenstvu dohnal. "Čo navrhuješ?" spýtal sa. Od pralesa nás delilo len pár metrov. "Dnes by sme nemali ísť priveľmi ďaleko, tento prales vyzeral tak že ak zajdeš priďaleko, už sa odtiaľ nevrátiš." ani ja z toho nemám najlepší pocit, no riskovať tsunami alebo niečo také- nie ďakujem. "Najdôležitejšie je nájsť pitnú vodu, čo bude problém ak tu nieje jazero, alebo aspoň potok"
"A čo naše ruksaky? Bola tam predsa voda nie?" preboha Parker, si sprostejší než som si myslela. Hodila som pohľad typu Really? -.-
"Ale samozrejme, utekaj po ne na to dno oceánu kde skončili keď sme HAVAROVALI!" slovo havarovali zdôrazdnim - inak by to zrejme nepochopil. Jeho odpoveďou bol len pohľad typu aha. Chvíľu som sa naňho neveriacky pozerala, no nakoniec som len pokrútila hlavou a vykročila vpred. Chlapci- vždy o pár rokov pozadu, smutné keď tu nebudem mať seberovnú spoločnosť.

Akonáhle som vstúpila do lesa, všetko naokolo akoby stmavlo, šum oceánu zanikol, zapadajúce slnko taktiež. Les nás úplne obklopil- za nami som už nevidela ani oceán, ani pláž s našimi otlačkami nôh. Cesta s uzavrela, nahradili ju paprade, kríky, stromy... Není cesta späť.

"To ticho je strašné, akoby tu nebol ani život. Kde sú nejaké vtáky, v pralesoch bývajú či?" otočil sa na mňa Parker so zdvyhnutým obočím. Nenávidím keď to robí! Dôvod? Vyzerá pri tom strašne roztomilo. Haló Megan, zobuď sa! Tento "roztomilý" chalan ti ztrpčuje  život už pekne dlho!  K tomu spravil niečo čo sa nedá odpustiť! Ou vďaka svedomie, to som vôbec netušila -.-  Nechcem sa ale vracať myšlienkami do 6.triedy, keby som na to myslela plakala by som...No už bol čas odpovedať na otázku, nech nevyzerám ako schyzofrenik. "Parker, nechcem ti kaziť ilúzie ale obávam sa, že toto nieje normálny prales" pošepkala som, lebo mám pocit že tu aj stromy majú uši. Po asi hodine chodenia hore dole nastala noc a voda stále nikde.
"Musíme sa niekde zložiť, teraz aj tak nič neuvidíme, navrhujem strom" povedala som Parkerovi, no ten ma nevnímal a práve lámal jednu hrubšiu vetvu nejakému ministromčeku.

"Parker polož to!" Zakričala som a rozbehla sa k nemu. "Čo je? Potrebujeme niečo na akú-takú ochranu."

"Nie ak je to z tohoto divného miesta, čo vieš môže to byť jedovaté!" schytila som jeho dlaň a otočila k sebe. Mala som pravdu, celú dlaň mu pokrývali malé červené vyrážky. "Vidíš? Čo ak mi tu teraz umreš, hh? Parker ty idiot začni niekedy pracovať a s hlavou!" zahromžila som.

"Kľud Layorová, myslím, že je to len alergická reakcia." povedal s hlasom, v ktorom nebol cítiť žiaden strach. "Č-čo? Ako to myslíš?" nerozumela som. "Čo je? Ty nemáš na nič alergiu?" okrem teba...

"Kvety" odvetila som smutne. "To je blbé" odpovedal tou asi najhoršou formou. Sukničkár? Totálny. Džentlmen? Nikdy. Človek ktorý ti ublížil najviac na svete? Presne....
Uškrnul sa. "No, ja mám alergiu na drevenú kôru." "Kriste to sa dá?" Zasmejem sa. "Nabudúce mi to oznám skôr než tu skolabujem." pohrozím mu prstom. Nevinne pokrčil ramenami. "Nepýtala si sa."