Ostrov •POZASTAVENÉ•

Tajomstvo

Megan:
Neskutočne ma bolí hlava. Čo som sa opila? Áno! To by vysvetlovalo tú nočnú moru s ostrovom...
Porozhliadla som sa okolo seba. Nebola som vo svojej izbe. Nebola som ani v San Francisco... Ležala som na rovnej doske cez ktorú bola prehodená koža nejakého zvieraťa. Ďalšou kožou som bola zakrytá.... Niečo za mnou sa pohlo.
Mykla som sa dozadu. Na ďalšom kuse dreva ktorý matne pripomínal gauč sedel Parker a spiaca hlava mu ovísala na jednu stranu. Zranenú ruku mal obviazanú, no po celom tele mal škrabance. Čo sa stalo? Na nič si nespomínam... Posledné čo si pamätám bolo ako som hľadala vodu... Našla som ju? Parker stihol tak rýchlo vybudovať takýto domček? Opatrne som sa postavila aby som ho nezobudila a potichu sa prechádzala po izbe. Kde to som? Cez veľké okno tu prenikalo jasné, zrejme poludňajšie svetlo. Postavila som sa do okna. Slnečné lúče ma príjemne hriali na pokožke a ja som od slasti privrela oči. Naklonila som sa z okna a zistila že sa nachádzam aspoň 5 metrov nad zemou. Zrejme domček na strome. Pod ňou bolo niečo čo ma vyľakalo. Najmenej 50 ľudí oblečených v rôznych tenkých kožách, od detí po starcov. Všetci boli pokrytí čiernymi tetovaniami. Chcela som sa dívať dlhšie, no zvuk otvárania 'dverí' ma v tom vyrušil. Dnu vošiel vyšší chalan, domáci typujem. Mohol byť v našom veku. Na jeho odhalenej hrudi som si všimla mnoho tetovaní. Ani jedno však nevyzeralo obyčajne, boli to rôzne znaky.
"Rada pozoruješ, caelestium Gloria?" opýtal sa ma. To ma vytrhlo zo zamýšlania sa nad jeho krásnym telom a prinútilo ma pozrieť mu do očí. "Caele...čo?" zmetene som sa na neho pozrela.
"Nebeské dieťa...Asi neovládaš latinčinu jak tuná tvoj frajer." uchechtol sa. Blonďavé kučery hádzali v jasnom svetle odlesky do zlata.
"Čo prosím?! Není to môj frajer!" zdvyhla som ruky na obranu. Ani mi nikto nepovedal že ovláda latinčinu... Tajnostkár jeden...
"Vážne, no, nesprával sa tak keď ťa tu hľadal.." pobavene sa pozrel na Parkera a späť na mňa. "No to by ste si mali prediskutovať sami" povedal lahostajne.
"Kto si?" náhle som zmenila tému. Naozaj ma to zaujíma...
"Celé meno by si si v živote nezapamätala" povedal naoko ľahostajne. Prevrátila som očami.
"Stačí krstné" priblížila som sa k nemu. Kým premýšlal, mala som čas na to aby som si ho prezrela.
Ostré črti tváre lemovali zlatisté vlasy, na jednom uchu mal náušnicu a ružové pery zatínal do jednej čiary.Veľké šedé oči ktoré boli tak chladné rozhodne niečo skrývali. Zistím čo... O jeho tele ani reč nemusí byť...
"Nepozoruj ma" povedal ráznym tónom.
"A to už prečo? Vadí ti to?" zašepkala som a odhodlane sa mu pozerala do očí.
"Znervózňuje ma to" zašepkal a oplácal mi pohľad. "Niesom zvyknutý byť nervózny.." povedal tónom ktorý som nedokázala identifikovať.
"A prečo si nervózny? Robím niečo zle?" spýtala som sa nevinne.
Prudko sa nadýchol. Pozeral sa na moje pery. Áno! Dostala som ho!
Už už ma išiel pobozkať, keď v tom akoby mu docvaklo čo sa deje a rýchlo sa odomňa odtiahol aj so svojou kamennou maskou. "Jason" to bolo posledné čo povedal predtým než opustil miestnosť. Hodnú chvíľu som stála na mieste a spamätávala sa. Veď ja ho dostanem! Cítiť k nemu niečo? Ále prosím vás... Je zlatý, to hej... No vyzerá na poriadneho egoistu a možno aj trošku autistu. Kto by sa predsa bavil s takým odurdencom? Z môjho rozmýšľania ma zase vytrhol hlas. To nemôžem v pokoji premýšľať ani dve minúty?!
"Jéj, princezná sa zobudila" uchechtol sa Parker a ja som prekrútila očami.
"To by som mohla povedať ja o tebe" vyplazila som jazyk a usmiala sa.
"Vrátila sa stará drzá Layorová, ako sa mi uľavilo" nevinne sa usmial.
"Somár" hodila som po ňom so smiechom vankúš. Stihol ho zachytiť. Aj on sa zasmial, potom však zvážnel.
"Si v poriadku?" opýtal sa ustarostene. Čo to do neho vošlo? Takéhoto som ho v živote nevidela.
"Myslím že áno, no nepamätám si nič od toho ako som hľadala vodu..." odmlčala som sa aby som mu dala priestor na pokračovanie.
"Ako začať, skoro som kvôli tebe umrel cica..." a spustil.
•••
Keď dopovedal, mala som na jazyku milión otázok. Aj keď mi povedal všetky latinské názvy, ani raz sa nezmienil priamo o tom že vie po latinsky. Asi mu je to blbé...
"Ták, vtedy mi Kalí povedala že si tu, nejaké otázky?" ukázal dva rady bielych zubov. Mal rozkošný úsmev... DOSŤ!
"Že sa pýtaš?! Milión!" povedala som nedočkavo.
"Tak spusti"
"Kto je Kalí?"
"Veliteľka"
"Kde to sme?"
"Asi dve hodiny od nášho stromu, toto územie patrí lupus filios" keď videl môj nechápavý pohľad uchechtol sa. "V preklade Vlčím deťom. Je to po latinsky," odvetil hrdo, no rýchlo dodal. "Teda to mi povedali oni." prečo nechce priznať že vie latinsky?
"Prečo nechceš priznať že vieš po latinsky?" zdvyhla som obočie. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Zarazilo ho to. Potom sa zatváril tak, ako by som to od neho nečakala... Sklamane...
"Kto ti to povedal?" zatiahol sklamane.
"Vraj sa volá Jason... No neviň ho za to nemohol vedieť že ti to bude vadiť." pokúsila som sa o úsmev, no on sa stále tváril smutne..
"To ti až tak strašne vadí, že aj niekto iný než ty vie že si talentovalý?" zdvyhla som jedno obočie s úsmevom. Podarilo sa,usmial sa!
"O to nejde Layor, poznáš ten pocit keď celý život máš tajomstvo ktoré nemá vyjsť na povrch sveta ale ani sa nenazdáš a je tam?"
Toto nemal... Zvraštila som čelo.
"Hej Parker.... Poznám..." precedila som pomedzi zuby a do očí sa mi nahrnuli slzy. On si až teraz uvedomil čo povedal.
"Megan tak som to nemys.."
"Viem presne čo si si myslel" zašepkala som so slzami v očiach. Dotkol sa mojej ruky ktorú som rýchlo odtiahla. Vlastne som sa odtiahla celá... S tou jedinou slzou ktorej som nechala voľný priechod som sa naposledy pozrela na človeka ktorý tak moc zranil moje city, a s tým aj odišla z miestnosti...

***5 rokov predtým***
Zo školy som odišla skôr, otec išiel na služobku a ja som sa bála nechať mamu samú doma. Bola vážne chorá, psychicky chorá... Stále mlela niečo o príšerách, deťoch a nejakej temnote... Otec ju chcel dať do ústavu, no ja som mu to zakázala. Nevyčítam mu to, miluje ju rovnako ako ja, chce pre ňu len to dobré, no ja viem že ústav by jej nepomohol. Mám len 12 no starám sa o ňu výhradne ja.....
Som skoro pred domom. Na zemi vidím ležať telo. Srdce sa mi zastavilo. Priblížim sa, aj keď nechcem... Nechcem sa pozrieť pravde do očí.
Rozoznávam postavu, ryšavé vlasy, oblečenie ktoré si odmietala vymieňať...pokryté krvou... Mama...
Rozplakala som sa a pribehla k nej. Chytila som ju do náručia a plakala,plakala, plakala... Niekoľko minút bola ešte nažive a opakovala jednu vetu dookola: "pozor na ostrov"
V pravej ruke som držala nožík ktorý si zrejme zabodla do brucha a druhou rukou tlačila na ranu. Na 12-ročnú som vedela čo mám robiť, no nestačilo to. Hrozilo jej vykrvácanie. Nemala som čas zavolať sanitku... Jednoducho som tam pri nej zostala až do posledného výdychu a aj dlho potom. Všetko by prebiehalo ako-tak v poriadku, keby sa tam neobjavil môj spolužiak Parker. Moc sa s ním nebavím, no celkom sa mi páči. Sme susedia. Zhrozene sa na mňa pozrel a ja som si až teraz uvedomila ako to vyzerá.
Už hodinu tu sedím s mŕtvolou, celá zakrvanená a s nožom v ruke.
"Ne-není to tak ako to vyzerá," zavzlikala som. V očiach sa mu zračila pochybnosť. Musím mu povedať pravdu. Tú pravdu ktorú dusím od narodenia.
"Mama spáchala samovraždu, bola vážne psychicky chorá" a hneď som sa zase rozplakala.
Povedal len: "To mi je ľúto" a vydal sa na odchod. Nevyčítala som mu to, no ešte som zakričala: "Prosím, nikomu to nehovor! Je to tajomstvo" zašepkala som a pri tom sa mu pozerala do očí. Pohľad pretrvával hodnú chvíľu až ho nakoniec on odtrhol a rozutekal sa späť.
Po *pre mňa* nekonečných hodinách som zavolala sanitku a trochu prekrútila príbeh aby nezistili že bola chorá. Lekári potom zavolali otcovi. Ten sa zrútil a už ho nevidím. Asi išiel za mamou... Aj ja som chcela, no nestratila som dostatok krvi rezaním žiletkou...
Zomrela v piatok a v škole som sedela už v pondelok. Akonáhle som vošla do školy, niečo bolo zle. Každý sa na mňa pozeral a ukazoval prstom. Šepkali si:
"To je tá vrahyňa"
"Sirota"
"Počul som,že mala bláznivú mamu"
"Aj ona je psychopatka po nej?"
"Vraj sa chcela tiež zabiť"
"Blázon"
"Hovorí sa že zabila aj otca"
"Zabije aj nás?"
A tak ďalej... Plakala som... Plakala som moc... Rozbehla som sa preč zo školy, no vo vchodových dverách som narazila na osobu ktorú nenávidím. Tak strašne moc nenávidím. Parker. Prezradil to.. Prezradil MOJE tajomstvo.
Tváril sa naoko ľahostajne.
"Ako si mohol?!" precedila som pomedzi zuby.
"Si blázon Megan, len ti chcem pomôcť" zdvyhol ruky na obranu.
"Ak niekoho zabijem, ako tu všetkým rozprávaš, budeš to ty!" vykríkla som, no vtom ma zdrapol nejaký policajt. Metala som sa, kričala. Prvýkrát som pripustila že vyzerám, asi aj som, blázon.
Zavreli ma do ústavu. Nevidela som denné svetlo. Kŕmili ma jedlom, ktoré pravdepodobne nechceli psi a nepúšťali ma k nikomu. Stratila som všetko...
Kvôli NEMU...
Po 3 rokoch ma pustili a dali do adoptívnej rodiny ktorú milujem. Veria že som nevinná, jediný... Nanešťastie chodím do tej istej školy, a zradcu výdam každý deň. Každý deň sa musím pozerať aký je šťastný, a nič ho nemrzí. Vôbec ho nemrzí že mi ublížil. A odvtedy, milí ľudia, nenávidím Parkera viac než čokoľvek na svete....

Koniec...

Ale nie, ešte sa to len rozbieha :D dúfam že sa ďalší diel páči, čo hovoríte na rozuzlenie prečo Megan nenávidí Luka? ;) Som zvedavá na názory! :3 Tak ahoj pri ďalšom diely :)
Kisses, L<3