Ostrov •POZASTAVENÉ•

Niesme sami?

Luke:
Práve som skladal asi osemdesiate drevo na seba a lepil to tunajšou živicou (ktorá mimochodom drží jak sekunďák) keď som to začul. Výkrik.
Jej výkrik.
Dokelu prečo som ju len nechal ísť samú?!
Zvyšné drevá som okamžite položil na zem a rýchlosťou blesku som začal zliezať zo stromu. Strach z výšok ma v tej chvíli úplne opustil, vystriedal ho iný strach. Pocit že niekoho stratím... Že ju stratím. To som nesmel dopustiť. Sám by som sa tu asi zbláznil. Ani neviem ako som sa dostal tak rýchlo dole no akonáhle sa moje nohy dotkli zeme, šprintoval som za zvukom. Výkrik bol krátky, takže sa veľmi ťažko určovalo odkiaľ išiel. Vedel som len jedno- ak zaváham čo i len minútu, môže ju to stáť život. Vďakabohu že sa moje zmysly nevypli úplne a zazrel som na zemi stopy nôh. Rozbehol som sa ešte rýchlejšie (ak to vôbec šlo) a následoval stopy. Po 15 minútach som začul potok. Musí byť tu. Stopy viedli až k potoku. No ona tu nebola. Už tu nebola.... Zrazu som zostal nehybne stáť s pohľadom upreným na miesto kde pravdepodobne stála naposledy. Stopy boli v mäkkom bahne stále dobre viditeľné.
No neboli jediné...
Od otlačkov drobných topánok Layorovej sa tiahli ďalšie dva páry oveľa väčších nôh. Na 100% ludských nôh. Čo to má dopekla znamenať? Nikto nám nepovedal že tu niesme sami...
Zťažka som preglgol. Nemám na výber, musím ju nájsť. Neviem si pomôcť ale cítim akúsi zodpovednosť. Ešte pár minút som hľadel na tri páry stôp a spracovával informácie.
Klamali nám?
Predsa len tu je život?
Vyzerajú ako my?
Na tieto otázky možno dostanem odpovede ak pôjdem po stopách... Musím... Poklusom som sa vybral po stopách ktoré boli v lepkavom hnedom blate dobre viditeľné.
•••
Po pol hodine sledovania sa stopy stratili. Ocitol som sa pred horou ktorá bola obklopená hustými stromami. Už by som si myslel že som tu zle, kým som sa nepriblížil k nebezpečne vyzerajúcej hore a nezazrel vyčnievajúcu drevenú dosku. Nič nezvyčajné, keby na nej však nebolo vyryté veľkými písmenami
NON LICET, HOC PERTINET AD TERMINOS FILIORUM LUPUS
Znamená to Vstup zakázaný, toto územie patrí Vlčím deťom
Neviem prečo to tu majú domáci v latinčine, no "Vlčie deti" znie drsne (:D)
A prečo ovládam latinčinu? Nuž, povedzme že Layorová má svoje rastlinky a ja mám latinčinu. Je to také moje malé tajomstvo, ovládam ju lepšie ako svoj rodný jazyk.
Cítim že tadiaľto išla Layorová.
Ceduľa ma v tom len utvrdila. Pomalými, no zato rozhodnými krokmi som sa vydal k tej ceduli. Zblízka vyzerala ešte staršie. Vtom som si všimol konár ktorý zakrýval kúsok cedule. Odhrnul som ho a naskytol sa mi pohľad na text ktorý bol predtým zakrytý konárom.
VITARE FILIOS TENEBRARUM
Vyhýbajte sa deťom temnoty. Hm, zaujímavé... Dlhšie som sa nad tým nezamýšlal a vykročil do 'hory'. Nemám z toho vôbec dobrý pocit, je tu ešte väčšie ticho aj keď som prešiel len dva metre. Zorientovať sa tu nebolo náročné, išiel som po jemne kľukatej vyšlapanej cestičke asi 10 minút, kým sa nerozdvojila. Really? To mi niekto robí naschvál? Nemôžem ísť po zelenej lúčke plnej zajačikov a nakonci by ma čakala Layorová s kopou jedla? Nee ja si musim vyberať medzi desivou a ešte desivejšiu cestu v mega desivej hore. Tlieskam.
Uvažuj Parker, kadiaľ?! Čo by urobila Layorová? Išla by doprava... Fajn idem doľava.
Vyzerali navlas rovnako, takže som sa utešoval myšlienkou že sa tie cesty spájajú do jednej. Ako hlboko som sa mýlil... Ako som tak postupne išiel, čoraz viac stromov bolo pokrytých niečim lepkavým. Topánky sa mi lepili na zem. Išiel som do stále väčšej tmy. Mám taký dojem že tu niesom správne... Zrazu niečo zasyčalo asi tri metre predomnou. Parker ale nieje veľmi múdra hlavička takže zostal stáť na mieste jak taký inteligent. Syčanie neutíchalo. V tme som nedokázal určiť čo ten zvuk vytvára. Keď som však zbadal dve krvavo červené.. zrejme oči, moje nohy sa prebudili z tranzu a inštinktívne som začal utekať. Verte mi s tou lepiacou sa zemou to bolo náročnejšie než som si myslel. Najhoršie bolo že tá vec vyšla z tmy... Celým telom mi prebehla hrôza. Krvavé oči patrili gigantickému hadovi s klepetami v ústach (pozn.a.: také čo má pavúk, ak sa chápeme :D)
a ostňami po celej koži. Vyzeral ako z tej najhoršej nočnej mory. Nad tým som však nemal čas rozmýšlať. Nohy som nastavil na mód bež o život. Had (ak ho tak vôbec môžem nazvať) sa pustil hneď zamnou a ja som nevedel určiť aký je veľký keďže sa jeho telo stále vynáralo z tmy akoby nemalo konca. Šprintoval som asi 10 minút. Zatiaľ čo ja som bol na pokraji síl, had sa zrejme len rozohrieval. Okej, som mŕtvy. Toto je môj koniec. Už som videl rázcestie pri ktorom som vtedy zabočil doľava. Zrazu som sa potkol o vytŕčajúvi konár a sprav kotrmelec dopredu. Narazil som si pritom rameno o kameň. Bolesť mi vystrelila celým telom no snažil som sa ju ignorovať.
Had bol odomňa menej ako dva metre a ja som začal poštvornožky cúvať dozadu. Had bol stále bližšie a ja som sa zmieroval s prichádzajúcim osudom. Zrazu som narazil chrbtom do stromu ktorý oddeľoval dve cesty. Niet úniku. Šmátral som rukami po hocičom čo by ho mohlo zabiť, no neustále som sa mu díval do očí. Moja ruka nahmatala niečo tvrdé. Heuréka! Kameň ho trafil rovno do oka. A zasyčal tak strašne že som mal pocit že mi to rozdrví uši. Nezabilo ho to ale dostatočne spomalilo aby som mohol utiecť. Neváhal som ani sekundu a už bežal po pravej ceste. Za pár sekúnd som syčanie počul zase, no tentokrát som sa neobzeral a len bežal. Predomnou sa zjavila drevená brána na ktorej stálo LUPUS FILIOS [Vlčie deti]
Neváhal som a začal bušiť na bránu. Niekto mi zrejme otvoril lebo brána povolila a ja som sa rozbehol dovnútra. Ocitol som sa na čistinke, ktorá mohla mať tak 100x100 metrov a boli na nej drevené chalupy rôznej veľkosti. Väčšina 'domov' bola však na stromoch. Na jednom strome ich bolo aj desať. Fascinovane som sa obzeral okolo seba. Desiatky očí na mňa upierali pohľad. Potom ma však niekto schytil za ruky a priložil mi nožík ku krku. Chcel som sa vytrhnúť ale ten čo ma držal mal priveľmi pevný stisk. Predomnou sa zjavila žena ozbrojená asi dvadsiatimi nožmi a okolo očí mala čiernu farbu.
(ps: obrázok :3)
Podišla celkom ku mne a pozrela na mňa opovržlivým pohľadom, ako keby som nebol nič. Za ňou stáli dvaja chlapi ako hora, takisto ozbrojení nožmi. Jeden z nich nemal dlhé rukávy a ja som mohol vidieť tetovania ktoré pokrývali obidve ruky. Ten zrazu prehovoril "Interficerent eum, imperator."
[Mali by ste ho zabiť, veliteľka]
Ostatní ktorí sa na nás pozerali začali prikyvovať.
"Silentium!" [Ticho!] zrevala a zdvihla ruku aby sa všetci utíšili.
Opäť sa obrátila na mňa a na moje prekvapenie na mňa začala hovoriť anglicky: "Prichádzaš v mieri, caelestium Gloria?" Vraj Nebeské dieťa, vtipné. To sú tu všetci len niečie deti? Fakt čudné.
"Pozrite, popravde som sem len zablúdil keď som sa snažil striasť toho gigantického hada." To veliteľku zaskočilo.
"Prečo by som ti mala veriť?" neveriacky na mňa zazerala. Jasné, išlo mi o život a ja si to vymýšlam...
"Som síce dva dni bez jedla a pitia ale verte mi, gigantického hada by som si nevymyslel" celý čas som sa jej odhodlane pozeral do očí.
Keby chcela tak ma jedným švihom zabije. Je to na nej vidno. Keď bola stále ticho pokračoval som aby mi uverila.
"Keď som stál na rázcestí išiel som doľava, tak som ho 'stretol' a on sa ma potom pokúšal zabiť, utekal som až som došiel sem" vysypal som to všetko polopate.
"To ale nieje možné!" zasyčala mi pri uchu a náhle sa otočila na svojich ľudí. "Huic puero ait fugit magna Ananguisus"
[Tento chlapec hovorí že utiekol veľkému Ananguisusovi]
Neviem čo znamená to posledné slovo, no Anguis znamenal had. Ľudia kričali že to není možné, že som klamár a že ma treda zabiť. No, ja mám taký pocit že tu som, takže to asi možné je.
"Je len jeden spôsob ako to zistiť." Pristúpila úplne ku mne a zašepkala: "Akej farby mal oči?" čudná otázka, no hneď som odpovedal že krvavo červené. Mal som pocit akoby som jej vyrazil dych. Znova sa otočila na ľud. "Inquit verum" [Hovorí pravdu] Nastalo ticho. Potom veliteľka mávla rukou na toho ktorý ma držal a mne zase začala prúdiť krv aj do rúk. Pošúchal som si zápestia. "Teraz odíď." otočila sa na odchod, no ja som ju ešte zastavil "Počkajte!"
Nič.
"Vás ani nezaujíma prečo tu som?" otočila sa.
"Ja to viem, si nebeské dieťa, spadol si sem ako aj niektorí z nás, viac ma nezaujímaš. Choď už kým si to nerozmyslím"
Už som sa vydal na odchod, keď som si spomenul moju úlohu, pri ktorej som skoro prišiel o život. "Hľadám dievča, stratil som ju. Nevideli ste ju?"
Ignorácia.
"No ták?" Toho čo mi držal ruky to prestalo baviť, schytil ma a vliekol k bráne. Dokelu, čo keď tu je a mňa sem už nikdy nepustia? Musel som nato ísť inak... Mysli!..... Mám to!
"Prosím! Suus nomen Megan"
[Volá sa Megan]
zabralo to, veliteľka sa otočila a podišla ku mne. "Tu dicere latine" [Hovoríš latinsky]
"Učím sa odmalička" odpovedal som jej potichu. Chvíľu sme si hľadeli do očí. "Adducam puella!"
[Priveďte dievča]
Neskutočne sa mi uľavilo. "Je v poriadku?" neodpovedala. Zrazu prišiel jeden muž s niekým v náručí. S Layorovou. Nehýbala sa. Splašene som sa pozrel na veliteľku."Čo jej je? Žije, že ano?" mlčala. "ŽE ANO?" zvrieskol som po nej. To už som dostal ranu do brucha od jedného jej 'ochrancu'. Zalapal som po dychu.
"Žije, len sa priotrávila vodou." povedala kľudným hlasom. "Čože? Prečo?! To ste jej urobili vy?" mal som chuť vybuchnúť.
"Ukľudni sa, my sme ju zachránili. Môžeš byť rád že žije, to znamená že je odolná voči tej vode a môže ju piť" odmlčala sa.
"Nie každý to dokáže" keby som ju ako tak nepoznal povedal by som že aj má city, no jej rýchla kamenná maska na vytrhla z omylu.
"A kedy sa prebere?"
"Onedlho, len..."
"Len čo?!" 'ochranca' ma chytil pevnejšie.
"Potrebujeme bylinky na uzdravenie"
"Fajn, povedzte mi aké a ja ich zoženiem" odhodlane som vyhlásil. Ona sa však zasmiala.
"Vážim si tvoju odvahu, no bola by to samovražda. Tie byliny sa nachádzaju na území Filios Tenebrarum." "Deti Temnoty" zamrmlal som no aj tak ma počula.
"Správne, už som tam poslala svojich mužov. Do večera budú späť"
"A pre nich to nieje samovražedná misia?" zahundral som. Odpoveď ma prekvapila.
"Áno, pre väčšinu je, ale musia počúvať moje rozkazy"
"Trochu kruté nie?"
Chvíľu bola ticho a potom odpovedala:
"Vitaj na Ostrove Stratených Duší, caelestium Gloria"

Hurá sme na konci ďalšej časti! :) Táto ma nesmierne bavila, skoro 2000 slov tak dúfam že sa páči :) :3 Chcem sa ospravedlniť všetkým ktorí vedia po latinsky, viem že je to určite gramaticky zle :D A čo si myslíte o vlčích deťoch a kto sú deti temnoty? ;) píšte názory :3
Vidíme sa pri ďalšej časti :)
Kisses, L <3