Ostrov •POZASTAVENÉ•

Domček na strome

(Obrázok je len ilustračný, kiežby realita :D :3)

Megan:
Na pokožke som cítila teplé slnečné lúče. Zaklipkala som očami aby som si navykla na denné svetlo a začala som si všímať okolitý svet. Kde to som? Zrazu som cítila ruky okolo môjho pásu a hneď sa mi rozsietilo. Čo to včera s nami dopekla bolo? Chovali sme sa ako malé zamilované detičky. Parker a ja? Nikdy. V živote. Aj keby sme tu mali trčať navždy. No oporou si byť môžme. Chcela som sa ponaťahovať, no stále ma zvierala Parkerova ruka. Kurník prečo mi len bola zima? Teraz sa odtiaľto nedostanem. Je pravda, že ma to včera upokojilo, cítila som sa...v bezpečí... Po chvíli to už nebolo 'opatrné pokusy zdvyhnúť mu ruku'... Jednoducho som s ňou mykala, hádzala, nič... S ním to ani nehlo! Ako tvrdo on dopekla spí? Aj v dodávke to hodnú chvílu trvalo, kým som doňho nezačala kopať. V tom mi skrsol nápad. Dúfam že sa umývaš Parker... A z celej sily som mu zahryzla do ruky ktorá bola okolo mňa. Jeho výkrik mi trhal uši, no povolil stisk. Rýchlo som ho striasla a postavila sa.
"Layorová pozor niečo na nás útočí a mňa to pohrýzlo!" rozhadzoval rukami všade okolo seba a zatínal ich v päsť. Musela som sa zasmiať. Neunikol mi jeho zmätený pohľad.
"U-ukludni sa, inak vyplašíš vše-všetko živé v okruhu d-dvoch kilometrov" pomedzi smiech som nedokázala rozprávať.
"Kusla som ťa ja." Následne som sa snažila o vážnejšiu tvár, no ten jeho pohľad na zabíjal... Smiechom.
Potom som však rýchlo dodala "Nechcel si ma pustiť, a ani zaboha som ťa nedokázala zobudiť" odmlčala som sa. "Tak som ťa kusla... Prepáč" skrivila som tvár to ospravedlňujúceho výrazu a svoj pohľad presunula na jeho ruku s otlačom mojich zubov. Z jedného miesta mu dokonca vyrašila krv. Ups, mám pekne silnú čelusť...
Na moje prekvapenie na mňa nezačal hučať, akoby som to očakávala.
"Dievča, ty si šialená," bolo jediné čo vyšlo z jeho úst.
Pousmiala som sa. "Vieš čo, aspoň budem mať pamiatku" žmurkol na mňa a ja som sa zrazu cítila trápne. Preboha Megan spamätaj sa! Ty sa necítiš NIKDY trápne. Nesmieš. Už viac nie...
Svedomie má prvýkrát pravdu. Rýchlo ma opustila červeň a ja som nahodina kamennú tvár.
"Vstávaj treba toho veľa spraviť. Dnes musím zohnať jedlo a na tomto, hmm, ako to nazvať, stromovom pozemku si postaviť prístrešok. Máme 2 možnosti, za a.) buď budeme robiť spolu - v tom prípade budeme o deň viac bez strechy nad hlavou alebo jedla,  a za b.) rozdelíme si úlohy. Ja hlasujem za b."
Mala by som sa naučiť menej rozprávať.
"Okej súhlasím, aj keď neviem ako si počneš bez mojej chrabrej sily," zasmial sa nad vlastým vtipom. "Veľmi smiešne Parker, no, bude to náročné ale pokúsim sa" hodila som naňho ustarostnený pohľad ktorý mi dlho nevydržal a už sa lesom ozýval smiech v podobe párenia hrochov. "Parker ty choď po materiál na domček. Zober hocičo čo by nerozmočil dážď, alebo by sa samé rozpadlo"
Pozrel na mňa trochu urazene. "Prečo nemôžem ísť po jedlo ja?"
"Pretože ja študujem medicínu a viem aké rastliny niesú jedovaté a aké by nás mohli zabiť. A k tomu ty si z herbológie tento rok prepadal" žmurkla som naňho.
"Nemal ma kto doučovať, prepadajú z nej všetci okrem teba"
zamrmlal.
Povýšenecky som sa usmiala. Je to totiž pravda, som vpodstate najlepšia žiačka na škole. Jeho som však odmietala doučovať aj keď mi to prikazovala učiteľka.
Zobrala som si skoro všetko čo tu mám, bundu, šatku, náhrdeľník s príveskom orchidei a vreckový noží. Neverím že tie posledné dve veci prežili pád, no rozhodne som za ne vďačná. Rozlúčila som sa s Parkerom a slúbila mu že sa vrátim do tmy.
Začala som zliezať krok po kroku zo stromu, ktorý za denného svetla vyzeral ešte vyšší. Inému človeku by sa zatočila hlava z takej výšky, no mňa to len nabudilo. Milujem výšky, asi som bola v minulom živote vták.
•••
Už hodinu blúdim hore dole a nemám dokopy nič. Niesú tu žiadne rastliny, aké sme sa učili na herbológii. Moje vedomosti tu nestačili. Následuje inštinkt. Po ceste som natrafila na kríky s modrými ružami, červené prasličky a kríky s čiernymi listami a plodmi. Tie ma desili najviac, priam kričali zjedz ma a si do 3 sekúnd mŕtva. Po dvoch hodinách chodenia s prázdnymi rukami nastal zázrak a ja som počula šumenie potôčika. Okamžite som sa rozbehla za zvukom a za pár sekúnd som stála po členky v studenej vode. Privrela dom oči a zhlboka sa nadýchla. Dnes môže byť tak 30 stupňov, no pri vode je vzduch svieži. Zohla som sa aby som sa napila, keď som si niečo uvedomila. Ty si ale sprostá Megan! Veď tá voda nemusí byť pitná! A ty si si v nej máčala nohy. Hlupaňa! Rýchlo som vyskočila z vody a strhla si z nôh mokré topánky aj s ponožkami. Žiadna rozleptaná koža, žiadne začervenané miesta. Chytila som si chodidlo a obzerala si ho z každého uhla. Žiadna bolesť, nič. Jedovatá možno nieje.... Pocítila som malú nádej na zdroj vody. Teraz to len overiť.... Poštyroch som sa priblížila k potoku a oboma rukami nabrala azúrovú vodu. Aj farbu teda mala sľubnú. Toto môžu byť posledné chvíle môjho života, mala by som dať vedieť Parkerovi... A načo? Určite mu na tebe nezáleží... Zase pravda. Zaťala som zuby, zhlboka sa nadýchla a napila sa... Nič nezvyčajné, chutí ako prefiltrovaná voda. Od nadšenia som chcela vykríknuť, no vtom sa mi zatemnilo pred očami a ja som vykríkla...bolesťou.

Ahojte, neverím že som sa dokopala k ďalšej časti :D :) Trošku kratšia, no už som ju chcela vydať aby sa nepovedalo :D Don't worry píšem už ďalšiu a máte sa na čo tešiť, budú nové postavy ;3

Kisses, L <3