Why Don't You Cry

Prológ

Utekám. Neviem kam. Nechávam sa viesť mojimi inštinktami. Cítim len príjemný chladný vánok, ktorý mi hladí tvár a pohráva sa s mojimi dlhými vlasmi tmavo hnedej farby. Na chvíľu ma oslepí slnečný lúč vykúkajúc medzi koruny stromov. Ranná rosa sa mi zachytáva na koži a príjemne chladí.

Predo mnou sa vytýči najvyšší vrch, medzi ním a mnou sa nachádza obrovský útes a pod ním rieka. Tomuto sa hovorí dych berúci výhľad.

Ešte viac som sa rozbehla. Zapojila všetku energiu a vzrušenie do jedného a najsilnejšie ako som dokázala som sa odrazila od posledného kúsočku na pevnej zemi. Otočila som sa na chrbát a vychutnávala si každú chvíľu aj keď od pádu na hladinu a zabitie sa ma delilo asi 1000 metrov. Ten pocit voľnosti. Ahh. Vietor mi pomaly šepkal že sa blížim ku koncu voľného pádu a musím otočiť.

Prudko som sa otočila na brucho, vodná hladina nebola až tak ďaleko ako som myslela. Ruky som priložila k telu a ucítila známu príjemnú bolesť na chrbáte. Lopatky som posunula smerom von, takže som spravila takú naježenú mačku. Krídla sa pomaly vysúvali. Najprv lakeť, a potom vrchné perka.

V odraze hladiny som videla svoj odraz. Krídla sa vysunuli tak elegantne ako len vedeli. Bola som na ne hrdá. Dlhé vlasy mi tancovali vo vetre a šteklili ma na chrbáte. Vychutnávala som si každú sekundu tu hore. Potom sa ich objavilo viac viac a viac. Presne takí istí ako ja. Nechápem to. Vedľa mňa, nadomnou, podomnou, všade boli ľudia ako ja, obrovské krídla. Uchvácene som na ne hľadela. Problém bol v tom, že všetci mali snehobiele krídla. Moje sú také prskancové. Asi o 100 metrov nižšie mal jeden chalan s dlhšími vlasmi čierne ako smola krídla. V žiary posledných lúčov sa mu nádherne leskli. Wow. Keď ho zbadali ostatný, vrhla sa na neho ako na nevinnú korisť. V momente sa stratili v korunách stromu. Pozrela som pre seba a predo mnou bola skala. Celou silou som do nej narazila...