Why Don't You Cry

1

Za všetko môžem ja. Ako vždy. Dokonca aj za globálne otepľovanie. Aj za to že som sa narodila. Aj za to že som skoro podpálila moju školu. Teda bývalú. Vlastne za to jediné áno. Preto dnes ráno bola ešte väčšia hádka ako zvyčajne.

,,Ako sa ti to preboha podarilo. Čítam..." vyrovnala papier ktorý surovo vybrala z obálky, ,,Vaša dcéra, Audrey ..... bola vylúčená z dôvodu podpalačstva v učebni chémií. Dôsledkom bola vyhorená trieda, časť chodby a okien. Následujúci deň vám pošle poisťovňa sumu, ktorú uhradíte za škody ktoré napáchala vaša dcéra. S pozdravom riaditeľka školy pani Pettersonová ." Mama treskla rukou po stole až sa mi vylialo mlieko zo šálky. Pomaly som si odhryzla zo sendviču. ,,Čo plánuješ spraviť teraz?! Ha?" Povedala to s tonóm : Pôjdeš na tu najhoršiu školu na celom svete. Prehltla som a otvorila ústa, ale stihla som len vydať tichý zvuk, keď ma mama vrušila : ,,Pôjdeš do Kendallu." Pousmiala sa šibalským úsmevom, ktorý neznamenal nič horšie. Otec zemravel a pozrel sa na mamu ,,To nemyslíš vážne! Kvôli tomu sme tak ďaleko od toho miesta. To nemôžeš." ,,Ale prosím ťa, ty si tam tiež býval." Odfrkla mama. ,,Veď práve, jediná stredná škola je tam Henry Kendal High School. Ostatné sú dievčenské a to predsa nechceš." Skúšal mamu prehovoriť s tichým tónom. Áno, otec bol tichší, takpovediadz pod papučou, ale omnoho lepšie sa s ním dalo vyjednať a nemuselo sa mu klamať. Mama len odišla z kuchyne a namierila si to rovno k počítaču, ktorý máme v pracovni ale mi tomu hovoríme herňa. Pozrela som na otca, ale on sa len chabo usmial sklopil hlavu a pokračoval v raňajkách.

Nemohla som uveriť čo sa práve stalo. Začal sa mi v hlave premietať celý deň. Najprv ako som vchádzala do triedy. Potom ako ma začala provokovať ma harpia Simona. Asi najhorší človek na svete.

Aj keď som už v druhom ročníku spravila som vela kravín ale to aby to dopadlo vyhodením som nečakala. Na začiatku roka som vyliala horúcu kávu na riaditeľku, potom sa mi podarilo rozbiť okná pred, mesiacom som zasa som sa pobila, tuto s kolegyňou SimonKOU a teraz toto.

Začala rýpať ako zvyčajne. ,,Prečo máš také hrubé obočie? Nepoznáš pinzetu na obočie?" Áno mám hrubé obočie, ale určite nie ako brežnev. Mám ho prírodne hrubé ale nevymenila by som ho za jej polovytrhané do oblúčikou. Fuj. Proste len závidí. Ale keď začala komentovať môj HRB, to by so vydržala keby mi nehovorí stále Quasimodo a keby sa na tom nesmeje celá trieda. To mi nahrnulo krv do hlavy plus adrenalín k tomu. Od narodenia som mala chrbát zakyvený, proste skolióza, ale niekedy mám pocit, že tam niečo mám. Ani neviem čo ma to tak naštartovalo. Vyskočila som z lavice schytila Simonu za jej golier blúzočky a pritlačila ju o stenu a vydala som niečo ako vrčanie. Bolo to divné ale proste to tak znelo. A povedala som najpodlejším tónom akým som vedela : ,,Teraz sa pozeraj ty ryšavá peha." Zdalo sa mi že to zadunelo po celej škole ale čo už. Schytila so ju pevnejšie až zakvílila zdvihla som ju a hodila na stôl s kadičkami a skúmavkami a podobnými blbostičkami.

Keď sa naštvem alebo ma len niečo rozhodí, cítim sa nezničiteľná moje ruky zosilnejú, zrak zostrí, uši zachytia každý jeden šum, chrbát povolí, konečne. Niečo ako Hulk v prestrojení. Podišla som bližšie silno som buchla do stola s rukou, v tom som ucítila takú horúčavu, až som mala ruku v ohni. Bleskovo som ju odtiahla, ale oheň sa rozšíril po celej triede.

Otvorila som oči, lahla do postele, pustila som si hudbu a nechala som sa ňou unášať. Predstavovala som si ako lietam vo vzduchu a moje krídla ma nesú niekam preč odtadiaľto. Z plných pľúc som sa nadýchla a vydýchla. Ucítila som studený vietor na tvári. Vlasy viali vo vetre a ja som bola konečne voľná. Škoda len že to nieje naozaj. Uvoľnila som krídla a nechala padať smerom k zemi. Neviem čo je podomnou tak som zavrela oči znova. Až kým som nezastala a ostalo čierno navôkol.