Why Don't You Cry

2

Ráno som sa zobudila v chaose. Vôbec netuším ako som zaspala. Sadla som si na posteľ a zisťovala, čo sa deje.
Dievča, čo má posteľ pri dverách s ryšavými kudrnatými vlasmi vracala do koša, ktorý jej držala o hlavu menšie dievča s prefarbenými vlasmi na blond. ,,Načo si toľko pila. Kto tu teraz s tebou bude?" Povedalo dievča s blonďavými vlasmi, ale ryšavo vlasá, dala ďalši prúd grcky do koša. Fuj.

Pozrela som na mobil, 8:35 ráno. Vzdychla som a ľahla som si naspäť do postele. Ani si nevšimli že som tu.

Znovu som sa zobudila ale s neskutočnou bolesťou hlavy. Myslela som že sa mi niekto snaží rozdrtiť lebku. Sadla som znovu na posteľ a vedľa na posteli som šmátrala rukou a hľadala kozmetickú taštičku, druhou som si držala čelo. Konečne som ju našla a vybrala priesvitnú zazipsovateľnú taštičku na lieky. Dala som si paralen a ľahla do postele a čakala. Asi po pätnástich minútach to konečne prestalo, ale stálo mi akoby šumelo v ušiach.

Poobzerala som si izbu a ryšavo vlasé dievča bolo bruchom dolu rozvalené na posteli, veci okolo postelí ako po výbuchu. Postavila som sa a podišla k skrini. Zrazu som sa cítila ako na kolotoči. Celý svet so mnou zatočil a ja som kesla k dlážke. Ale niekto pribehol a zachytil ma. ,,Si v poriadku?" spýtala sa opatrne tá blonďavá baba. Ani neviem kedy došla, lebo tu nebola. ,,A ah asi nie" povedala som chrapľavo. Odkašlala som si. Poď sadni si ja ti dám ibalgin to pomôže." povedala s úsmevom a začala sa hrabať v taške. ,,No vieš ja som si už dala paralen." odpovedala som, ale dievča vybralo z taštičky asi tri krabičky a jednu mi dala, celú. ,,Tu máš minieš to skorej než si myslíš pousmiala sa. ,,Inak ja som Dakota." predstavila sa. ,,Jáj prepáč ja som Audrey." predstavila som sa tiež. ,,Už ti to tu niekto poukazoval?" spýtala sa v tichu. ,,Ehm nie." ,,Tak poď ukážem ti to tu."

Obliekla som sa, dala špirálu a vyšla som z dverí. V tej tme ktorá tu včera bola som si nevšimla, že kúpeľňa je hneď oproti našej izby a vedľa kuchynka. ,,My máme spoločnú kúpeľňu?" spýtala som sa.,,Viac menej áno." odpovedala znechutene a povzdychla si. ,,Najhoršie na tom je to, že je iba desať spŕch a desať záchodov. Niekedy to býva dosť boj o sprchy." Zakrútila hlavou.

Zišli sme po schodisku dole a ocitli sme sa na podobnom poschodí ale v modrej farbe. ,,Kde to sme?" spýtala som sa. ,,Na chalanskej chodbe." Uškrnula sa. Išli sme po dlhej chodbe dozadu, chodba sa miene lámala doľava, hneď ako sme zabočili sme vošli do dverí vľavo. Následovala som ju s odstupom. Po otvorení dverí ma ovalil výbuch smradu a štipľavej arónie. Kýchla som si a zakašľala nahlas. Dakota sa otočila zamračila sa ale znechutene povedala :,,Na toto si zvykneš, všetci traja sú plavci, takže je to tu dosť cítiť ako bazén. " Takže chlór. Vošli sme dovnútra a izba vyzerala presne ako naša až na to, že o dve postele viac a omnoho väčšia.  ,,Nie je to tu nejaké veľké?" Spýtala som sa. ,,Ehm áno ale táto je lomová izba takže je tu viac priestoru." uškrnula sa. Ustúpila mi z dohľadu a predo mnou ležal na posteli chalan asi japonského pôvodu, s dlhšími vlasmi v predu, vzadu o trochu kratšie a rýchlosťou svetla písal na notebooku. Prsty sa mu tak rýchlo pohybovali že som ani nevidela poriadne klávesnicu, oproti nemu bol chlapec s čiernymi vlasmi ako uhlie a očami modrými ako more, wow, super kombinácia. Dlhšia ofina mu padala do oči a  napchával sa gumovými macíkami pozerajúc do monitoru notebooku. Nemohol sa odtrhnúť. Určite nejaký trhák. A tretí chalan sedel na istom mieste kde ja, na ježka ostrihaný s malým noštekom trošku do hora vytočeným a užšou tvárou s tmavými hnedými očami ako ja, vyzeral ako koťátko. Usmiala som sa aj začervenala. Nikdy som sa s chalanmi nebavila, možno s dvoma ale to bolo niečo iné.

Pri našom "vlámaní" a buchnutí dverí sa všetci pozreli našim smerom a hlavne na mňa a prezerali ma pohľadom. Ah jaj začína mi horieť tvár, začala som sa radšej hrať s tričkom. Znovu pozreli na Dakotu a japonec zakričal :,,Hééj ahooj ako sa máš? Už som si myslel že nedôjdeš!" Usmial sa z jeho očí bolo vidieť iba čiaročky. Hneď sa mi zapáčil, ale nie tak. Ale povahovo. Položil notebook a vyskočil za nami. Bol výškovo asi ako ja, to by bolo fajn keby nemám 170 cm. ,,A kto je toto?" Pozrel na mňa prezerajúc ma a neutrálnym pohľadom. Zmenil sa na SBS-kára a ja na korisť čakajúcu na to či ma pustí alebo chytí a strčí do väzenia. Pozrel sa mi do očí a v tom Domča vedľa mňa povedala :,,To je Audrey, naša nová spolubývajúca." Neviem prečo ale znelo to ako keby povedala :"Nikto dôležitý." Japonec sa usmial na široko a povedal :,,Tak teda vitaj v našej bande!" Zakričal a rozhodul rukami. ,,Dobre, Minho nehuč tu, nikto nevie že sme tu!" Skričala Domča vedľa mňa. Len som sa pousmiala a konečne som sa cítila, že nebudem odstrkovana odsudzovana a pod.