Mačací amulet

#1 - Sen

Kde to som? Vyzerá to ako školská telocvičňa pripravená na gymnastický turnaj.
,,Ale ten je až zajtra" pomyslela som si.

Vedľa mňa stálo zrkadlo. Pozrela som sa na seba. Mala som na sebe elastický dres. Presne taký, v ktorom vystupujem. Je krvavo-červenej farby a sem tam sú čierne pruhy. Pohľad z dresu som premiestnila vyššie na moju tvár. Bola som jemne nalíčená a okolo očí som mala lesklé kamienky. A moje vlasy... Mala som dokonalý drdol a okolo neho perfektne uhladené vlasy. Ani jeden neposlušný pramienok. Ešte chvíľu som sa obzerala v zrkadle, a potom som sa rozhodla, že sa pôjdem rozcvičovať.

Gymnastickú rozcvičku som mala za sebou a v telecvični okrem mňa stále nikto nebol. Nechala som to tak a išla som na tyče. Dala som si na ruky kriedu a privrela som si oči aby som si celú zostavu zopakovala. Otvorila som ich a chytila som sa prvej a zároveň najnižšej tyče. Vyskočila som do vzduchu a presne v ten moment sa vždy spomalí čas.

Prvý premet. Akoby som mala čas na premýšlanie. Druhý premet. A teraz príde zoskok na druhú tič. Musím sa pustiť v správnom uhle. TERAZ! A už sa len pevne uchopiť. UF! To bolo tesné ako vždy. Dvojitá otočka a dopad so saltom. Dopady sú najhoršie hlavne kôli rovnováhe. Pustiť sa, nohy spolu a prikrčiť, ruky podľa rovnováhy, salto a DOPAD! Ďaľší skok som prekonala bez zlomeniny či vyvrtnutého členku.

Ppočkať ale kam som to dopadla? Veď som bola v telocvični a teraz som... v nejakom lese! Všade vidím len tmu. A miernimi obrysmi aj stromi.

,,Hej ty!"

Od ľaku som skoro z kože vyskočila. Otočila som sa a za mnou svietili dve žlté oči. Neboli to ľudské oči. Vyzerali skôr ako oči nejakeho zvieraťa.

,,Áno. Si to ty."

Nezmohla som sa ani na slovo. Hrdlo sa mi od strachu zužovalo.

,,Je tvoj."

Len som sa pozerala do tých dvoch záhadných očí a čakala som. Nevedela som čo mám čakať... Napadne ma? Odíde a nechá ma tu? Len som tam stála a čakala čo sa stane. Nemala som odvahu utiecť.

Zrazu sa predo mnou zjavil len dym. Nemala som slov. Ako sa mohol len tak vypariť? Od kiaľ sa tu zjavil ten dym? Asi nikdy som nemala viac otázok ako teraz. Zatočila sa mi hlava a neudržala som rovnováhu. Padala som rýchlo, ale aj tak mi to pripadalo ako celá večnosť.

Spadla som... Teda sadla som si? Ocitla som sa v mojej posteli. Ešte stále som mala stiahnuté hrdlo. To...to nemohol byť sen. Lahla som si a pokúšala som sa zaspať. Ale nemohla som. Stále som premýšľala nad tým snom. Stále som si nebola istá, že to bol sen. Viem, je to šialené, ale ešte nikdy som nemala taký žívý sen. A navyše mi jedna otázka stále výrila hlavou: ,,Čo je moje?."

Prvá kapitola🙌
Viem, že asi vám ešte nič nadáva veľký zmysel ale tak prvá kapitola😅 Ostatné sa pokúsim robiť dlhšie🏆
Tak dúfam, že sa vám páčila a
Ahoooj❤