Mačací amulet

#2 - Amulet

Zobudila som sa na druhý deň s veľmi zvláštnym pocitom. Neviem ako som po včerajšom sne dokázala zaspať ale tie otázky sa mi stále výrili hlavou. Možno by som už na to mala zabudnúť, ale ešte to je ,,čerstvé" a ja na to nedokážem prestať myslieť. Pamätám si každý jeden detail z telocvične ako aj z lesa.

Pozrela som sa na mobil: 9:25, Streda, Marec. No áno, teraz nechodím do školy, keďže sme sa presťahovali asi pred tromi dňami a zapísanie do školy nie len tak zo dňa na deň. Presťahovali sme sa z New Orleans do Washingtonu a tieto dni nemám čo robiť, tak sa prechádzam po meste aby som sa tu aspoň trošku orientovala.

. . .

Pohľad tretej osoby:

Nevinné dievčatko s hnedými vlasmi v copíku sa prechádza po veľkomeste a obzerá si takmer všetko. Všíma si aj drobnosti, ktoré si všetci tí unáhľený ľudia nevšímajú. Napríklad rodinku vrabcov, ktorá má hniezdo na neďalekom strome. ,,Prečo sa všetci niekam ponáhľajú a nepozastavia sa nad tou krásou prírody?" pomyslí si.

Ďalej pozoruje stavbárov, ktorý renovujú starú, ošmátranú budovu. Dievčatko si pamätá, že keď bola malá prišlo jej to ako kúzlo. V jeden deň budova, ktorá vyzerá, že sa zachvílu rozpadne a o týždeň nádherná nová kaviareň.

Prechádza sa ďalej pozoruje jednotlivé budovy a snaží sa zapamätať názvy ulíc. Zrazu pred sebou uvidí park. Ostrov zelene v tej betónovej džungli.

Pohľad Mii:

Uvidela som ten nádherný park. Nebol extra veľký ani hustý, ale bol nádherne zelený. Povedala by som, že až neprirodzene zelený. Ale to mi v tej chvíli bolo jedno. Bolo to malé hrejivé potešenie uprostred rozruchu.

Doslova som sa tam rozbehla. Neviem čo to do mňa vošlo ale mala som chuť tam nabehnúť a zvaliť sa do trávy. No, a presne to som aj urobila. Bolo mi jedno, že sa na mňa ľudia pozerajú. V tej chvíli do mňa štastie nabehlo ako dieťa k zmrzlinárskemu autu. Chvíľu som tam len tak ležala.

Pozorovala som zvláštne útvary oblakov, keď zrazu mi môj výhľad prekazila tvár. Psia tvár. Posadila som sa a až teraz som zistila, že som vlastne v psom parku. Ten psík, ktorý sedel pri mne bol labrador. Začala som ho hladkať a on sa hneď zvalil na chrbát. Kráčala k nám pani. Asi majiteľka toho psa. Kľakla si k nám a povedala: ,,Volá sa Benny."

Len som sa usmiala a ďalej som škrabkala Bennyho. Tá pani sa na nás milo usmievala. Nemala by som sa rozprávať s cudzími ľuďmi a hlavne nie keď tu sotva poznám cestu domov. Ale jednoducho som jej z neznámich dôvodov verila a tak som začala: ,,Volám sa Mia," a podala som jej ruku. ,,Scarlett," povedala a prijala moju ruku.

Chvíľku sme sa rozprávali o rôznych rasách psov, teda, ona väčšinou rozprávala a ja som počúvala. Sem tam som povedala aj môj názor. Najviac ma bavilo keď mi hovorila mená psov, ktoré v tom parku boli. Poznala takmer všetkých. Neubránila som sa otázke: ,,Odkiaľ poznáte tých všetkých psov?" Scarlett sa najprv usmiala a potom povedala: ,,Som zverolekárka."

Táto odpoveď ma prekvapila a zároveň potešila. Rozprávala mi rôzne zážitky so psíkmi a na niektorých som sa úprimne zasmiala. Síce sme sa so Scarlet nepoznali ani hodinu, mne to pripadalo akoby sme sa poznali už večnosť. Zrazu mi zavibroval mobil. Vytiahla som ho a zistila som, že mi mama napísala SMSku.

Mimi už som doma a práve idem objednať obed. Príď domov. Cmuk :*

,,Prepáčte Scarlett ale už by som mala ísť domov." povedala som so sklesnutým hlasom. ,,To je v poriadku a kľudne mi môžeš tykať." Nad jej slovami som sa usmiala. Postavila som sa na odchod ale Benny tiež, tak som ho ešte pár-krát pohladkala. Zamávala som im obydvom a odchádzala som zo zeleného ostrova.

Hneď ako som jednou nohou šliapľa na chodník, moju myseľ zaplavili myšlienky. Vôbec som si neuvedomila, že po celý časť v parku som mala prázdnu a pohodovú myseľ. Teraz ma zaplavili myšlienky názvou ulíc čo som čítala cestou do parku. Cestu domov som nakoniec našla, ale nie podľa ulíc ale podľa budov a rôznych iných maličkostí.

Bývame v byte na 5. poschodí. "Naštastie" nám teraz renovujú výťah takže pekne pešo. Hneď ako som otvorila dvere do bytu ovynula ma úžasná vôňa čerstvého pečiva a korenia. ,,Ahoj mami už som doma," ozvala som sa pobrala sa do kuchyne kde už na mňa čakala mamina s tromi krabicami pizze. ,,Objednala som pizzu, tak sa dobre najedz. A inak mám pre teba dobrú správu. V pondelok už pôjdeš do školy. Ale neboj nemusíš sa ničoho báť, budú brať na vedomie, že si nová a známky budú neskôr."

Nevedela som čo mám povedať, tak som odvetila len: ,,Oki," a išla som si do kúpeľne umyť ruky. Pizza už na mňa čakala, teda doslova sa pýtala aby som ju zjedla. A môj žalúdok tiež neprotestoval.

Pohľad z tretej osoby:

Hneď ako dievča dojedlo išlo do izby. Potrebovalo si na chvíľu ľahnúť. Chcela sa poriadne zvaliť na posteľ, ale zastavila sa. Na posteli ležal náhrdelník. Zobrala ho do ruky a začala si ho obzerať. Bol to krištál s polmesiačikom a bolo to na kožennej šnúrke (média). Nikdy taký náhrdelník nevidelo. Pomyslelo si teda, že jej ho kúpili rodičia v nejakom miestnom obchode. Avšak netušil, že je to čarovný amulet......

Okej takže ďaľšia kapitola❤. Dúfam, že sa vám páčila. PS: môžete mi napísať názor na tú tretiu osobu😉
Have A Nice Day （＾ω＾）