Problems with Husband(SK)

5. časť

Tadááááá :D V dnešnej časti sa už objavujú aj nové postavy, ktoré sa budú v deji objavovať častejšie. Tak užívajte čítanie :) Vaša Izzy :*

V pondelok ráno ma zobudil budík, tak ako vždy, o pol šiestej ráno. Zamierila som rovno do kúpeľne, kde som sa osprchovala, umyla som si zuby a nalíčila som sa. Potom som zamierila do šatníka, kde som si vybrala bielu blúzku, čiernu obtiahnutú sukňu, silonky a čierne lodičky. Pozerala som do seba do zrkadla a spokojne som sa usmiala. Dnes som vyzerala dobre a bola som zo sebou spokojná.

Zišla som dole do kuchyne. Všetci ešte spali, aj Nick, všimla som si to podľa kabáta, ktorý som videla v predsieni. Preto som z chladničky vybrala štyri vajcia, aby mal každý praženice dosť. Kým som varila, počula som z poschodia nejaké zvuky, ktoré zrejme boli Nickova zásluha. A nemýlila som sa, o pár minút Nick už oblečený a prichystaný do práce prišiel do kuchyne.

"Dobré ráno," pozdravil mi. "Krásne to tu rozvoniava."

"Dobré," odzdravila som bez toho, aby som naňho pozrela. "Áno, snažím sa. Vyberieš mi, prosím ťa, z chladničky maslo?" požiadala som ho.

Urobil, o čo som ho požiadala a položil maslo na stôl. "Robíš aj hrianky."

"Hej," prikývla som a hlavou kývla smerom k hriankovaču. "Za chvíľu budú hotové. Ak sa ti chce, mohol by si prestrieť stôl."

"Dobre," povedal a hneď sa pustil do práce.

Pousmiala som sa. Asi by sme sa mali hádať častejšie, aby mal výčitky svedomia a pomáhal mi, pomyslela som si pobavene.

Keď bola praženica hotová, vypla som sporák, na všetky taniere dala dostatočnú dávku pre konkrétnu osobu a vybrala som hrianky z hriankovača. Potom som zamierila zobudiť deti.

Najprv som išla k Jamesovi. Sadla som si k nemu na posteľ a pomaly ním zatriasla. "Jamie, vstávaj, už je ráno," vravela som.

"Ešte nie," zamrmlal malý.

"Ale áno. Šup, šup, škôlka volá. A raňajky sú na stole." Odkryla som syna a čakala som, kým sa postaví. A keď tak urobil, presunula som sa do izby k Alison.

"Ali," zatriasla som ňou. "Vstávaj, už je ráno."

Niečo nezrozumiteľné zamrmlala, no ja som do nej rýpala, dokým sa neposadila. "Dobre mami, už idem."

"To som rada," usmiala som sa a postavila som sa. "Tak poď, máme praženicu."

S Alison sme išli do kuchyne a prekvapilo ma, keď som za stolom videla len Jamesa. Sadli sme si a ja som naňho pozrela. "Kde je otec?"

"Išiel do práce. Mám ti povedať, že mu chutilo a že ďakuje, ale ponáhľa sa."

Že sa vôbec pýtam, prevrátila som očami v duchu.

Keď boli deti najedené a prichystané, odviezla som ich do škôlky a potom som sa konečne dostala do práce. Akonáhle som vystúpila s auta, na problémy doma som zabudla. Naozaj sa zo mňa stala workoholička, no to bude zrejme tým, že moja práca ma baví.

Kým som došla do svojej kancelárie, pozdravila som sa dvadsiatim ľuďom, desiati mi strkali do ruky nejaké papiere, ktoré som si mala pozrieť a s troma editormi som viedla rozhovor o knihách, na ktorých pracujú. Aj moja sekretárka, mladá Ruska Nataša, mi strčila do rúk nejaké zmluvy, ktoré jej dal Roderick, mala som ich do obedu podpísať, tak som teda čítala asi tridsať papierov, potom som ich podpísala a opäť som začala čítať tú detektívku do pána Procka. Musela som sa lepšie zamyslieť nad tým, čo treba upraviť a zmeniť, preto som si písala poznámky.

Neskôr som si uvedomila, že som chcela ísť za Roderickom a povedať mu o tej detektívke. Pozrela som na hodinky a videla, že je obedňajšia prestávka, preto som sa zdvihla a rozhodla ísť najesť.

Vyšla som z miestnosti a všetky podpísané papiere podala Nataši. "Roderick je u seba?"

"Nie, išiel na obed," odpovedala mi so silným prízvukom.

Prikývla som a vybrala som sa do jedálne. Mali sme rezne a zemiakovú  kašu. Bolo to výborné, u nás vo firme varia skvelo, na kuchárkach si dal Roderick naozaj záležať.

Roderick sedel pri stole s troma ďalšími kolegami - Mary Austinsovou, riaditeľkou oddelenia pre výtlač a dotlač kníh,  Amandou Hencockovou, knižnou editorkou a Stephenom Pristom, riaditeľom  oddelenia pre vonkajšiu odozvu. Sadla som si k nim a veselo ich pozdravila: "Ahojte."

"Ahoj," usmiali sa na mňa všetci.

"Ako bol v piatok?" spýtala sa Amanda zvedavo. Boli sme priateľky, preto vedela, prečo som si brala voľno. Vedela to aj Mary, ju mám rada tiež, no Amanda mi je sympatickejšia, zrejme tým, že je v mojom veku, zato Mary má skoro päťdesiat.

"Bolo celkom fajn," usmiala som sa silene. Nechcela som im vešať na nos problémy v manželstve, veď som o nich nepovedala ani mne najbližším ľuďom.

"Celkom fajn? To je všetko, čo povieš?" vyvalila oči Mary.

"Nemusíte vedieť podrobnosti," nahodila som tajomný úsmev a pustila sa do jedla.

"Ale bolo to viac, ako fajn, že?" neprestala Amanda.

Povzdychla som si. "Áno, bolo. Mali sme pekný večer."

"Zrejme aj noc," uchechtol sa Stephen.

"Teba do toho nič," odvrkla som, no snažila som sa zachovať si úsmev na tvári.

"Fajn, fajn," smial sa Stephen. Ešte chvíľu sme sa všetci piati rozprávali, potom sa Mary, Amanda a Stephen zdvihli a vrátili sa do práce.

S Roderickom sme ostali sami. Pozeral na mňa takým zvláštnym pohľadom, no snažila som sa to neriešiť a začala som mu hovoriť o tej detektívke, ktorá ma tak zaujala. "Napísal ju jeden muž, volá sa Marty Prock. Ešte som sa s ním nestretla, ale telefonovala som s ním a podľa hlasu môžem usúdiť, že vyzerá ako milý človek a bude s ním ľahká spolupráca. Detektívka síce nie je žáner, ktorý by som nejak preferovala, ale táto ma naozaj zaujala, bola dobre písaná a keď sa príbeh rozbehol, ľahko sa čítala. A čo sa mi páčilo asi najviac, mala neočakávaný-"

"Čo sa stalo medzi tebou a tvojim manželom?" prerušil ma Roderick odrazu.

Prižmúrila som oči. "Počúval si ma vôbec?" spýtala som sa podráždene.

"Áno, počúval som ťa. Nadchla ťa detektívka. Vieš, že vždy dám na tvoj výber, čiže nechápem, načo ma vôbec presviedčaš. Vydaj to, čo uznáš za vhodné," povedal a ja som sa úprimne potešila. "A teraz mi odpovedz - čo sa stalo medzi tebou a tvojim manželom?"

"Nič, čo by sa malo stať?" nadvihla som obočie a tvárila som sa ako nič.

"Prestaň. Ich možno oklameš, no ja ťa poznám trochu lepšie. Tak čo, máte problémy?"

Nechcela som mu to povedať a tak som mlčala a len som pozerala do jedla. Vedela som, že sa zaujíma pre moje dobro, no i tak som sa odmietla k tomu vyjadriť.

"Pozri, nemusíš mi to povedať, ale v tvojich očiach vidím, že sa niečo deje."

"Ako to môžeš vedieť?" pozrela som naňho.

Naklonil hlavu nabok a usmial sa. "Zabudla si, že som vyštudovaný psychológ?"

Povzdychla som si. "Pohádali sme sa. A dosť. Bojím sa, že sa to nedá do poriadku. No viac ti nepoviem, tak to prosím zo mňa neťahaj."

"Je to až tak vážne?" spýtal sa smutne. Aj jeho oči sklesli.

Prikývla som. "Je to dosť zlé."

"To ma mrzí," povedal úprimne.

"Nemusí, ale ďakujem," pousmiala som sa. "A teraz to už neriešme, naozaj si chcem od toho oddýchnuť aspoň v práci."

Prikývol. "Tak dobre," usmial sa. Obaja sme už mali dojedené a tak sme vstali, odniesli tácky a vrátili sme sa do svojich kancelárií.