Problems with Husband(SK)

34. časť

Zdravím vospolok! Pre tých, čo nečítali moju správu, tak žijem! A fakt sa vám všetkým ospravedlňujem za moju neprítomnosť. Prečítajte si správu na mojom profile. Tak ale teda ešte raz sa ospravedlňujem a dúfam, že sa na mňa už nebudete dlho hnevať. Vaša Izzy :)

Nasledujúce týždne môjho života boli tie najhoršie. Každý deň bol zlý a ani v jedinom nebolo svetlo. Nedokázala som byť šťastná, bez Nicka to nešlo. Chodila som ako mŕtvola a nemala som chuť žiť. Premáhala som sa len kvôli našim deťom. Verila som, že Nick sa čoskoro zobudí a preto som chcela, aby všetko bolo tip top a aby nemal zbytočné starosti. Jeho práca sa stala mojou prioritou a tú svoju som si zobrala domov. Roderick chápal moju situáciu a tak súhlasil, že ak si budem prácu robiť doma a stíhať termíny, nebude trvať na tom, aby som v kancelárii trávila každý deň, stačí sa tam objaviť raz do týždňa aspoň na chvíľu.

Na deti som ostala sama. Bola som pre ne matkou aj otcom. Ocko s Erin sa mi síce snažili pomáhať, ako sa len dalo, no ich domov bol v Pittsburghu, nemohli tu byť nastálo. Hoci Erin chcela v LA zostať až dovtedy, kým sa jej syn nepreberie, nemohla si to dovoliť, kvôli dcére aj manželovi. Chodila však každý víkend, aj s Ericom, Michelle vždy, keď mala v práci kus voľna a ocko s Laurou chodili každý tretí týždeň.

Najhoršie bolo povedať to deťom. Odkladala som to niekoľko dní po Nickovom zranení, no musela som im to povedať. Vidieť smútok a strach v ich malých nevinných očiach bolo strašné.

Na počudovanie, najväčšou podporou mi nebola ani Carly, ani Michael či Kat. Tú podporu, ktorú som najviac potrebovala mi poskytol Jake. Neviem, či to spravil nezištne alebo si myslel, že z toho niečo bude mať, no vďaka nemu som sa ako tak držala na pevnej zemi. Zamestnal sa vo firme, kde mi pomáhal hlavne s birokraciou. Niekedy zobral deti zo škôlky, keď ja som nestíhala a musela som ostať trčať v robote alebo ich bral vonku, keďže bolo leto. Carly tým veľmi nadšená nebola, pretože ona sa kvôli práci musela vrátiť do NY a vzťah na diaľku jej dáva zabrať, no Jakea to očividne netrápilo.

A čo sa Nicka týka, tak toho som už nenavštevovala každý deň. Nemala som kedy, navyše nič sa nemenilo a on sa stále neprebúdzal. Bola som za ním minimálne trikrát v týždni a niekedy som brala aj deti. Nechcela som, aby svojho otca videli v takom stave.

Jedného dňa sa to zmenilo. Končilo sa leto, Alison už dovŕšila 4 roky, ja 33 a James mal mať o dva mesiace narodeniny. Veľmi chcel, aby sa Nick dovtedy prebral, pretože Aline narodeniny boli veľmi smutné a nechcel zažiť to isté. A jeho želanie sa splnilo.

Sedela som v kancelárii a chystala som sa ísť na obed, keď mi zazvonil telefón. Volali mi z nemocnice. Premkol ma strach, či sa niekomu niečo zas nestalo, to, že by sa to mohlo týkať Nicka, mi ani nenapadlo.

"Lucy Brownová, prosím," ozvala som sa nepokojne.

"Pani Brownová, dobrý deň. Tu doktor Smith, ošetrujúci vášho manžela."

Srdce mi poskočilo. "Čo je s mojim manželom?" spýtala som sa vystrašene.

"Mám dobré aj zlé správy. Prebral sa."

Na tie zlé správy som ani nečakala. "Hneď som tam," povedala som a zložila.

Do nemocnice som prišla do dvadsiatich minút. Cestou som dala vedieť Erin, ktorá bola práve vtedy aj s Ericom u nás doma, ockovi, Michaelovi aj Carly. Zaparkovala som vedľa Nickovho auta, ktoré teraz používal Eric a rýchlo som vybehla na poschodie do Nickovej izby. Dvere boli pootvorené a ja som videla, že svokrovci sú už dnu. Vošla som aj ja a až vtedy som zbadala Nicka, ktorý mal na tvári zmätený a unavený pohľad, no aj tak som sa potešila. Mal otvorené oči!

"Nick," vzlykla som od šťastia a rýchlo som sa k nemu hodila. Objala som ho okolo krku a on ma jednou rukou objal naspäť.

"Ahoj, Lucy," ozval sa chrapľavým hlasom. Pozrela som sa mu do očí a videla v nich slabé iskry. "Rád ťa vidím."

"Ani si nevieš predstaviť, aká som rada, že si už v poriadku. Teda, zobudený," opravila som sa, keďže som si spomenula, že doktor mal nejaké zlé správy. "Ako sa máš?" spýtala som sa.

"Spal by som," uchechtol sa. "Niežeby som nespal veľa."

Pousmiala som sa. Zmysel pre humor mu ostal. Pozrela som na Erin, ktorá sa síce usmievala, no v očiach mala smútok. Zachytila môj pohľad a vyzeralo to, že chcela niečo povedať, no nestihla, lebo v tej chvíli sa ozval Nick: "Lucy, neuraz sa, nemyslím to zle... Ale zostarla si."

Prekvapene som naňho pozrela. "Čo?" nechápala som. 

"No vieš, pamätám si ťa mladšiu," vysvetľoval.

"Lucy," začala Erin, no nepustila som ju k slovu.

"Mladšiu? Nick, ako sa dá za 2 a pol mesiaca zostarnúť? Áno, mala som toho veľa a trápila som sa, keďže ty si bol tu a na všetko som bola sama, takže možno nejaká vráska pribudla, ale že som zostarla? To bolí," odpovedala som mu. Nechápala som to. To sa len zobudil a už ma provokuje.

"To si sa kvôli mne trápila tak, že si zostarla o 15 rokov? Zlatá," usmial sa na mňa.

"Nick, ja ťa nechápem," krútila som hlavou. Fakt som vyzerala na 50?

"Lucy," opäť sa ozvala Erin.

"Čo je?" otočila som sa na ňu. Nechcela nič povedať, no z jej pohľadu som pochopila, že on vlastne nevie, čo hovorí. Pozrela som na manžela. "Nick, aký je rok?" spýtala som sa ho.

"To je vaša dnešná obľúbená otázka? Najprv doktor, potom mama a teraz ty."

"Odpovedz, prosím," vyzvala som ho.

"Je rok 2007 a už sa ma na to toľko nepýtajte."

Ostala som v šoku. On má amnéziu, preto som zostarla o 15 rokov. "To je to, čo mi chcel doktor povedať?" spýtala som sa Erin. Tá len smutne prikývla.

"To nie je všetko," ozval sa Eric.

"Čo ešte?" chcela som vedieť.

Eric si len potľapkal po nohe. Pochopila som aj to. Doktor predsa vravel, že má poškodenú miechu. Slzy sa mi tlačili do očí a aj keď som sa ich snažila udržať, nešlo to. Rozplakala som sa. "To ste mu to nikto nepovedali?"

"Mala by si ty," odpovedala Erin potichu a uhla mi pohľadom.

"Lucy, čo sa deje? Prečo plačeš?" pýtal sa Nick. "Nechápem, všetci sa tvárite, ako by ste videli mŕtvolu. Veď žijem, nič mi nie je. Dva mesiace som možno bol mimo, ale teraz sa môžeme vrátiť do nášho úžasného stredoškolského života. Maturiťák som neprešvihol, že nie?"

"Och bože, Nick."

"Je pravda, že s takou starenou tam ísť nechcem," zasmial sa.

"Nick, ja nie som starena. Ani tak nevyzerám." Z kabelky som vytiahla zrkadielko a podala ho Nickovi. "Pozri sa na seba."

Nick ho zmätene zobral a zahľadel sa na seba. "Ouu. To som ja? Dobré strnisko," prikyvoval hlavou.

"Nepripadáš si starší?" spýtala som sa.

"Trochu," priznal. "Už mi na osemnásťročnú nepripadáš taká stará."

Povzdychla som si. "Nick, ja nemám osemnásť rokov. A ani ty."

"Prešvihol som tvoje narodeniny? Prepáč, mrzí ma to," ospravedlňoval sa.

"Nick upokoj sa, neprešvihol. Teda, áno, ale nie, nemám ani devätnásť. Mám 33 rokov, rovnako ako aj ty. Už nechodíme na strednú školu. A nie je rok 2007, ale rok 2022. Mrzí ma to."

"Čo? Netrep."

Chudáčik, pomyslela som si. Vedela som, že ma čaká dlhé vysvetľovanie a presviedčanie. Nickov pohľad ma bolel a bolelo ma aj pomyslenie na to, čo urobia deti, keď zistia, že ich otec si na ne vôbec nepamätá.