Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

6. Kapitola

O dva týždne neskôr

Plavba nakoniec predsa len úspešne skončila v prístavnom meste v New Jersey. Cestujúci po ukotvení začali vystupovať z lode a v dave ľudí čakajúcich na svojich známych na Valery a Lucille spolu s ich priateľkami čakal syn pani Poolovej, ktorý matke sľúbil, že odprevadí Valery s dcérou do Západnej Virginie.

Pán Pool bol štyridsaťročný robustný muž so zdravo zapýrenými lícami, fúzami pod nosom a s jemný strniskom. Vekom mu už ubúdalo vlasov a pribúdalo kíl, ale jeho povaha bola veľmi optimistická a príjemná. Bol to jednoducho veselý muž so zdravým zmyslom pre humor.

Nemohli si vybrať lepšieho sprievodcu.

Našťastie pre Valery a jej nové priateľky mal pán Pool prenajatý voz na prepravu sudov, takže pre neho nebol problém naukladať všetky batožiny štyroch žien a ešte jeho vlastné veci.

Valery predstavila svoje nové priateľky a vysvetlila mu vzniknutú situáciu. Vôbec ho nevyviedol z miery počet pasažierok. Naopak, rád im pomohol nastúpiť do vozu a dal im lístky, ktoré mal nazvyš.

Jediné čo povedal bolo: „Nasadnite si dámy."

Pán Pool už skôr kúpil cestovné lístky na vlak odchádzajúceho odteraz za hodinu. A keďže dvaja jeho ľudia ešte zostávajú v meste, majú lístky navyše, ktoré mu bolo ľúto, keby vyšli nazmar.

„Máte šťastie dámy. Moji ľudia tu musia zostať kvôli nedodanému tovaru. Ale musíme sa ponáhľať. Prišli ste neskôr, ako sme očakávali a toto je posledný vlak do Charlestonu. Ďalší ide až o mesiac."

Valery to nevadilo, ale mala starosť o Lucille, ktorá cestu dobre neniesla.

Na stanici sa Evangeline nakoniec rozhodla cestovať s nimi so slovami: „Aj tak nemám kam ísť, kým nezistím, kde je môj brat." Inými slovami, tiež nemala chuť byť sama v cudzej krajine.

Zvyšok cesty vlakom strávili krátkym spánkom.

Ráno pred príjazdom do Charlestonu spala Lucille opretá o rameno svojej mami, zatiaľ čo ju Valery neprítomne hladkala po vláskoch.

Valery mala celú noc nepokojný spánok spôsobený zlými snami. Ale tieto sny neboli rovnaké ako bol ten, ktorý mala za svojej choroby na lodi. Tieto nočné mory akoby ju pred niečím varovali. Alebo pred niekým.

Do stanice Charlestonu dorazili na poludnie, dolámané, ale s pocitom úľavy, že je tá cesta konečne za nimi.

Pán Pool ich potom vlastným vozom priviezol na druhý koniec mesta, kde stála rada domov viktoriánskeho slohu. Zastavil pri treťom z nich, z hnedých tehál a svetlomodrými závesmi.

Bol to jednoposchodový dom s peknou záhradkou a stromom v kvete. Dom pripomínal písmeno V, pričom jeho vchod s malou verandou sa nachádzal uprostred kríženia sa stien. Pre tri ženy a dieťa bol ideálny.

Vystúpili z vozu a pán Pool pomohol ženám presunúť batožiny do predsiene. Pritom im porozprával, ako jeho matka vyjednávala čo najprijateľnejšiu cenu domu, pyšne nesúceho meno Blackwood.

„Matka by dokázala predať aj starú mulu s chromými nohami. Ešte teraz sa s chlapmi zabávame, ako nešťastne sa tváril ten fičúr, keď mu opisovala chyby na dome, aby mu nemusela zaplatiť plnú cenu," smial sa Pool, keď im začal ukazovať interiér domu.

„Nechýbalo málo a už by platil on jej, aby si ten dom zobrala. Za ušetrené peniaze sme s chlapmi opravili všetko, čo bolo treba a matka s mojou ženou dokúpila ostatné veci čo by žena mala mať doma."