Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

17. Kapitola

Constancia odišla po tom hroznom stretnutí do svojej obľúbenej krčmy, kde chcela svoj šok otupiť silným alkoholom.

Ako víchor vstúpila do miestnosti a prilákala pohľady všetkých mužov, ktorý boli ešte čo i len trochu triezvy. Avšak ani v podnapitom stave sa neodvážili priblížiť k žene, ktorá sa niesla ako bohyňa pomsty a smrti. Natoľko ešte mali rozum.

Sadla si k baru a kývla na barmana. Ten už poznal delikátny jazyk svojej pravidelnej zákazníčky a nalial za pohár silného bourbonu. Vedel, čo má rada a že keď ju obslúži, musí sa jej pratať z cesty. Poznal totiž aj jej náturu.

Po pár dúškoch, ktoré jej obdivuhodne upokojili nervy, sa jej šok premenil na hnev.

Nikdy nikto ju takto neponížil. Bola tvrdo odmietnutá a urazená, akoby bola menejcenná spodina.

Nemôže byť predsa už tak stará?

Nechcela tomu veriť.

Ešte aj dnes sa za ňou muži stále otáčali.

Barman bez objednávky postavil pred Constanciu veľký pohár piva. Toto si vždy objednávala, keď sa trochu upokojila a chcela niečo menej silné. Aj to o nej vedel.

Upíjala teda svoje lacné pivo a utápala sa vo svojom znovuobjavenom hneve.

Náhle si k nej prisadol mladý svetlovlasý muž, ktorého stretla dávnejšie na trhoch. Clive jej vtedy pomohol s jej osamelosťou. A vyzerá to tak, že jeho služby využije aj dnes.

„Vyzeráš utrápene. Stalo sa niečo, kráska?" spýtal sa jej. Pritom jej prešiel rukou po dlani v ktorej držala pohár. Bolo to veľmi intímne.

„Nič tragické. Len som bola odmietnutá tým doktorom, o ktorom som ti vtedy vravela. A urazil ma. Bolestivo." Pri týchto slovách si povzdychla tak, akoby opisovala cudziu skúsenosť. Akoby ju to už dávno netrápilo.

„To je ale primitív. A seba nazýva doktorom?" Potom sa k nej priklonil a do ucha jej zašepkal slová, ktoré v tej chvíli túžila počuť.

„Môžem ťa pozvať k sebe na izbu? Môžeš sa mi o všetkom zdôveriť. Do podrobností."

Constancia sa o tom nechcela rozprávať. Ale snáď, keď vypustí trochu pary a potom strávi nejaký čas v posteli sa bude cítiť lepšie. A hneď sa jej zlepší nálada.

Bez dlhého premýšľania prikývla a chytila sa ponúkanej ruky. Nechala sa ťahať cez celú miestnosť a nevšímala si drzé pohľady ostatných podnapitých zákazníkov. Mala svoj vlastný cieľ.

Začala stúpať po schodoch a vôbec si nevšimla nebezpečného a vypočítavého úsmevu, ktorý sa objavil na Cliveových perách.

***

Na ďalší deň si doktor Greer a Hannah vypýtali v práci voľno a tak sa mohli zúčastniť, alebo lepšie povedané zorganizovať obed, na ktorý pozval Sebastian ženy z Blackwoodskeho domu.

Pozvanie nakoniec prijal aj Henry, na veľké potešenie Hannah.

Dom doktora Greera sa rozprestieral na pozemku uprostred lesa, hoci ležal neďaleko Charlestonskej nemocnice. Tak ako Blackwood, bol aj tento dom postavený z tehál farby jesenného lístia, ale strechu mal pokrytú sivozelenými škridlami, akoby sa architekt snažil o to, aby dom zapadol do okolitej prírody.

Návštevy sa mohli pokochať dvomi poschodiami sídla s podkrovným oknom, pričom po oboch predných hranách domu boli postavené izby v tvare veží. Okrem toho bola každá veža ohraničená balkónmi, ktoré boli ako stvorené na večerné posedenie.