Unexpected hunt

↠ Part 7 ↞

Nick na neho čakal, keď vošiel do domu. Všetky svetlá boli zhasnuté s výnimkou jedného v blízkosti pohovky, kde sedel Nick Grimshaw, majiteľ Harryho, oblečený v jeho drahej posteľnej róbe. Jeho oči boli nalepené na Louisovi.

Hybrid líšky sa ani nepohol, pretože vedel, že to bolo absolútne nevyhnutné kvôli Nickovi, aby mu dovolil byť s Harrym. Veď nakoniec, obaja boli domáce hybridy. 

Pozerali sa na seba  a zdalo sa to ako večnosť, než sa Nick rozhodol, že je vhodný čas na začatie konverzácie.

"Odomkol som dvere. Harry je v najvyššom okamihu jeho ruje," povedal Nick prosto. "Ale ty to už dávno vieš, od tej doby, čo si ho začal intenzívne cítiť, že?"

Louis pocítil náznak viny, ale robil čo mohol, aby to nedal na sebe znať.

"Dovoľ mi ho vidieť."

"Počkaj," povedal Nick tlmene. "Harry ťa cíti. Ty... ty ho provokuješ, Louis. Ty..."

Nick nedokončil vetu a Louis nemal pocit, že by bolo potrebné ju aj dokončiť. Muž si dal dve a dve dokopy, pretože si uvedomil, že aj napriek jeho úsiliu držať tých dvoch od seba, Louis aj tak dostane Harryho, no nie ako bezbranná korisť a predátor.

"Pochopil som tomu," zašepkal nakoniec.  "Myslím, že si označil jeho územie a nárokuje si naň." 

Louis prehltol a snažil sa skryť svoje trasúce sa ruky. "Označil si ma." 

"Áno," povedal Nick. "A teraz ťa potrebuje."

Bože, bol to symbol smrti pre tohto hybrida. Bolo to tak zlé. Líšky sa nikdy nezamilovali do zajačikov.

"Nechaj ma ísť za ním."

"Viem, že by som mal Louis, ale... Doriti, si líška," zavrčal Nick a zúfalo sa snažil nájsť nejakú logiku v tejto situácii. Bojoval však prehranú bitku, pretože nič nemalo logické riešenie. Pocity nedávali zmysel. "Čo keď... Čo ak sa jedného dňa prebudíš a budeš ho chcieť zabiť? Loviť ho presne tak, ako to robia ostatné líšky?"

Louisovým najväčším strachom bolo presne to, čo vyšlo z Nickových úst. Proste vyjadril to, čoho sa Louis najviac bál... Možnosť straty sebakontroly a prevzatie kontroly nad ním jeho zvieracou časťou.

Musel si pripomenúť, že jednoducho nie je zviera, ale hybrid. To bol dôvod, prečo tak tvrdo pracoval, aby bol dobrým človekom. 

"Zayn je divoký, ja nie som divoká líška," vysvetľoval a sám sa snažil veriť svojim slovám. "Ľudská časť vo mne by nikdy nedovolila, aby som mu ublížil."

Nick hľadal správne slová, aby mu odporoval. Bol trochu pyšný, preto sa správal ako totálny debil k Louisovi. Nechcel, aby sa jeho hybrid do niekoho zaľúbil, ale nebolo to niečo, čo sa ho rozhodne týkalo. 

Louis sa otočil, pripravený ísť.

"Louis," zastavil ho Nick v polovici cesty ku Harrymu. Louis si povzdychol, snažil sa ovládnuť svoj hnev a otočil sa k nemu. "Neublíž Harrymu."

Louis neodpovedal. Úprimne chcel Nickovi ukázať, že by sa dokázal o Harryho postarať bez toho, aby stratil nad sebou kontrolu.

"Ja nie," povedal a veril tomu, čo hovoril. "Ver mi, prosím. Nikdy by som neublížil môjmu zajkovi. Spomeň si na tie všetky dni, ktoré sme trávili na záhrade a ja... Nikdy som mu vtedy neublížil.  Ja... Nick, ja ho milujem."

Nick sa na neho pozeral s nečitateľným výrazom. Louis chce ukončiť rozhovor, chcel sa oslobodiť a byť konečne s Harrym.

Nemal však odvahu na opustenie miestnosti bez toho, aby Nickovho povolenia. Vedel, ako veľa znamenal pre Harryho a napriek tomu, že počul Harryho drásajúci krik, čakal. 

Nick konečne prikývol, nesmelo, ale dosť na to, aby to Louis videl. "Vďaka za jeho chránenie dnes v noci."

Louis sa na neho usmial - bol to jeho spôsob poďakovania, a ponáhľal sa do Harryho izby.