„Vidíš ich?"
„Koho?"
„Tých dvoch. S tým kočíkom. To by sme mohli byť my."
Viven sa usmiala. Neodpovedala. Len mu silnejšie stisla ruku, keď prechádzali chladnou jeseňou.
Napadlo ju, že by mala plakať. Alebo by mala smútiť. Pri tom všetkom však cítila len suchú a teplú nostalgiu.
Donútilo ju to spýtať sa, či je naozaj človekom. Či v skutočnosti nieje len zhluk koliesok a šróbikov potiahnutých kožou a vlasmi.
Zaspala.
