Without you

27. 1. 2016

Sedela som na pomníku. Meškal 8 minút. Ako má on vo zvyku.

To je tak keď si niekto potrebuje nutne zapáliť pred stretnutím so svojou... bývalou? Starou-novou babou? Možno opäť frajerkou?

To je jedno. Proste musel ísť ešte fajčiť..

Niežeby som ja nefajčila ale on je závislý.

,,Hej! Hej, Mar!" počula som z diaľky.

Obzrela som sa. Kráčal k pomníku. Vyzeral ako zvyčajne. Vôbec sa nezmenil odvtedy čo sme sa rozišli. Hoci sme sa rozišli pred mesiacom, takže to znie trochu komicky, no on sa mení stále. Jediné, čo sa na ňom nemení sú tie veľké, hnedé oči, trochu nesymetrický nos a jasnoružové pery.

Objal ma. Z jeho čierneho trička ACDC som cítila cigarety. To mi chýbalo.

,,Kurva, musel som sa jebať cez celý les len preto aby sme sa porozprávali, tak si to váž." 

Zasmiala som sa. Toto môže povedať len on.

,,Nebuď taký sentimentálny."

,,A ty nebuď taká ironická."

,,Hm.." odhrnula som mu vlasy. Tak som sa chcela znovu pozrieť do tých očí.

,,Nechaj moje vlasy." uškrnul sa.

,,Prepáč, zabudla som že nesmiem kaziť tvoj dokonalý účes."

,,Teraz budem nasraný." tváril sa urazene.

,,Už sa to viac nezopakuje, prepáč."

Znovu ma objal. Bola som oproti nemu taká nízka... mohla som mu byť tak.. ani nie po plecia.

Keď sa opatrne odtiahol, sadla som si na pomník. 

,,Takže... Ako to s nami bude teraz?" prisadol si.

Vážne sa pýta toto? 

Ako to s nami bude?

Po tom čo to on sám posral?

Neskutočne ma to nahnevalo. Povedala som mu všetko negatívne čo ma napadlo a čo som v podstate aj cítila.

,,Nemám tušenia. Skrátka pre teba nie som dosť dobrá, ja viem. Premysli si čo chceš, pretože... ja sa nechcem opäť sklamať."

,,Ty vieš že som to tak nemyslel. Jednoducho som mal nervy. Poznáš ma."

,,Si taký neperspektívny. Ľúbim ťa, ale... nemá to budúcnosť."

,,Mar..."

,,Ja viem čo chceš povedať. Že ťa to mrzí a že ma tiež ľúbiš. Že som všetko čo máš. Že chceš ešte jednu šancu. Ale čo ak ti ju nechcem dať? Čo ak už ma to s tebou nebaví?"

,,Ja viem že mi ju chceš dať."

Mlčala som.

,,Prosím ťa o ňu."

,,Ale ja ti ju nedám. Nenávidím ťa." odvrkla som.

,,Obaja dobre vieme že ma ľúbiš. Sama si to povedala."

,,Dobre, ale chcem ťa nenávidieť."

,,To je rozdiel, nenávidieť a chcieť nenávidieť." usmial sa.

,,Nie je," povedala som. ,,Chcem tým povedať, že..."

A odrazu ma pobozkal. V tom momente sa zo mňa vyparila všetká zlosť, hnev a nenávisť. Zostala vo mne len láska a... radosť. 

Odtiahla som sa a na tvári sa mi objavil obrovský úsmev.

,,Že ťa tiež ľúbim."