Bolo to niekde na konci mesiaca. Jebnem sem úplne random dátum... 24.8 asi..
Moja láska išla do nápravnho centra. Na 2 mesiace. Na 2 skurvené mesiace. Myslela som že ma jebne...
Náš posledný deň bol velmi čudný. Neviem či to bolo kôli tomu že sme obidvaja vedeli že ide preč alebo neviem... v kuse sme sa iba háadali.. No posledných pár hodín prišiel za mnou a odtiahol ma nabok.
"Sára..som tu posledný deň, chcem si to s tebou užiť a nie háadať sa..." po týchto slovách som sa rozplakala.
"Sebastián... lúbim ťa" a hodila som sa po ňom.
"Aj ja teba" so smútkom v očiach povedal a objatie mi opätoval.
Ako sme sa udobrili od tej chvíle sme boli vkuse pri sebe. Bolo nám jedno že sme sa s ostatnými nebavili chceli sme si spoluešte čo najviac užiť. Po všetkých tých krásných chvílach prišiel ten čas kedy sme sa museli rozlúčiť. No teda.. bolo 11 hodin večer a mala som byť o 8 doma. Ale moji rodičia boli preč a myslela som že prídu neskôr no o 11 mi zavolali..
"Sára! Si normálna? Kde si? Ty si ma nepraj ked prídeš domov!!" vrieskala po mne mama.
"Prepáč mi mamina hned som doma. Ja už som aj bola len som iša asi pred pol hodinou nachvílu pred barák.." snažila som sa vyhovoriť.
Bez slova mi zložila telefon. No mne sa už tlačili slzy do očí. Pozrela som sa na ňho. On na mňa. Videla som že je strašne smutný. Objala som ho a nechcela som ho ani za nič pustiť. Nechcela som ho nechať odísť. Nechcela som v tomto svete ostať sama. On nemohol odísť. Rozplakala som sa ako nikdy. Utešoval ma ale on sám mal čo robiť aby sa mu nezlomil hlas. Bolo to naozaj hrozné. No ked som už naozaj musela ísť .. Pozrel sa na mňa, utrel mi slzy, dal mi vlasy za ucho a povedal.
"Sára lúbim ťa. Len prosím neplač... Ked plačeš ty je mi strašne zle. Vieš že keby je to na mne nikdy ťa neopustím. Ale ja sa vrátim.. "
Po týchto slovách som sa nezmohla na nič iné iba na pár slov .. " Aj ja teba lúbim"
