ALJAŠKA Snow dogs

Ranná nehoda [1K]

Sane sa so škrípotom pohli.
Vydýchla som vôňu tvrdých ihličnatých stromov a na okamih zavrela oči...
Psy sa so štekotom hnali cez šíru rovinu na presne určené miesto.
Dnes som s nimi nemala veľké plány. Chcela som prejsť maximálne 25 kilometrov.
V noci som nevedela zaspať a ráno sa mi zas nechcelo vstávať z teplej postele do divočiny v ktorej primŕza teplomer skoro na -35C.
Mám za úlohu prísť do jedného z mála Aljašských miest. Mala som tam vyzdvihnúť pár zásielok pre osadlosť v ktorej bývam.
Túto rannú krásu pretrhol zvuk bežiacich psov a zvuk saní.
Otočila som sa. Z pod mohutnej čiapky vykúkal čierny pás vlasov...
,,Ahoj! Dáme si preteky? Dnes sú moje psy v úžasnej forme. " opýtala sa ma musherka.
,,Dnes a súťažiť? Mám ísť po zásielku.Nemôžem zbytočne vysiľovať psov! "
,, Ja mám ísť po zásoby jedla. Tiež to nemám najľahšie. " odpovedala a zrýchlila záprah.
,,Ako chceš. "
,, Go!" skríkla som na psov a oni vyrazili úžasnou rýchlosťou .
Pozrela som smerom k Viten spod rúška proti mrazu som na jej tvári spozorovala živí úsmev.
,,Poďme!! " zakričala Viten a jej psy uháňali rovinatou časťou lesa úžasne rýchlo.
Nie tomuto tempu som už musela povedať stop. Psy by sa iba zbytočne vysílili.
Spomalila som psy a zavolala na Viten že končím a že vyhrala.
Vtedy keď som venovala pozornosť Viten, sa mi sane v prudkom švihu otočili doprava a ja som z nich zletela tak že jedna ruka sa mi zasekla v držiaku a psy mňa a prevrátené sane ťahali ešte asi 100 metrov ďalej. Podarilo sa mi ich nejako zastaviť ale aj tak som mála poudieranú hlavu a ruky. Rýchlo som sa pozbierala a vytiahla ruku zo saní. Bolela ma. Bolela ma veľmi.

Prvá kapitola ju na konci. Ďakujem za prečítanie :-)