ALJAŠKA Snow dogs

V meste [3K]

Vošli sme dnu, cez bránu lemovanú krásnymi maľbami.
Otvorila som ústa. Tá brána bola krajšia ako som si myslela.
Bola som tu už veľa krát ale tentoraz to bolo iné akoby tu vstúpil nový duch, nový druh života.
Viten si moje úchvatenie všimla.

Rozosmiala sa.,, Ty o tom ešte nevieš? "

,,Mám o niečom?  " zasmiala som sa tiež... Má strašne nákazlivý smiech.

,,Mala by si dnes nejdeš domov sama. "

,,Môžeš mi už povedať o čom točíš? "

,,Včera sem prišlo 50 turistov a medzi nimi jeden známy človek "

,,Prečo?  Veď sezóna ešte nezačala    ... A o kom si to hovorila? "

,,Ty si zvedavá. Veď trocha počkaj a uvidíš " rozosmiala sa.

,,Fajn! " šibla som po  nej naoko nahnevaným pohľadom.
Naopak, som sa veľmi tešila.

"Hou!  Spomaľ.
Miarn spomaľ!  Hou ! " zakričala sem na leadra.
Miarn je krásny Aljašský husky. Zachovali sa mu krásne modré oči a srsť mal celú čiernu. Krásnu lesklú. Je najväčší že všetkých. Taktiež aj najstarší. Za chvíľu pôjde do pozaprahového dôchodku. Tak to tu voláme.
Aby som sa vám trocha predstavila aj ja takže.
Mám 175 cm, dlhšie hnedé  kučeravé vlasy a mám strašne rada zvieratá <3
Môj malý sen je ísť raz navštíviť Európu. Videla som to len z mapy. Musia tam byť krásne miesta.
Aj keď pochybujem že krajšie ako tu na Aljaške.
Za mesiac by k nám malo zavítať leto. Teším sa na 20C teploty. Fakt :-D
Budem sa chodiť kúpať do neďalekého jazera. Krásneho a priezračného ako sklo. Milujem leto, tak ako aj zimu, ale leto, Aljašské leto je iné, krajšie, to čo v zime bolo pod hrubou snehovou prikrývkou v -35C mraze sa teraz prebúdza a ukazuje celú svoju očarujúcu krásu.
Ale tak späť do mesta .
Keďže sa  celý záprahu zastavil zoskočila som z brzdy a vošla do piateho domu. Ovalilo ma teplo a vôňa pečeného mäsa.
,, Ahoj Joanna! " pozdravil som útlu ženu ktorá stála za pultom a čakala na zákazníkov ktorých by mohla obslúžiť. Oprášila som zo seba sneh a usmiala sa na ňu. Mám ju rada je milá a vtipná. Má okolo 30 rokov, tuším.
"Prišla som po zásielky "

"O ahoj Ria áno mám tu pár zásielok. Avšak musíš zobrať aj  dvoch turistov. " zamračila sa,,  A k tomu ešte ich musíš ubytovať vo vašom dome. Neskôr prídu ďalší traja turisti. "

,, Ale rodičia prídu až na týždeň " zaprotestovala som.,, Nikdy som nemala nikoho na starosti "

,, Ale no tak. To zvládneš. Sú v tvojom veku.Nemusíš  sa báť že im budeš variť a podobné veci. Na obedy budú chodiť  k vám do osady. Bred  im tam navarí. " presviedčala ma Joanna, podišla ku mne a objala ma. Potom sa odtiahla a usmiala sa. Postrapatila mi vlasy a išla po zásielky.
* Ale..! Prečo ja mám brať nejakých turistov? * premýšľala som. Môj mozog to odporne odmietal.Hnusák jeden. Ale tak čo mám ho rada.. Veď kto by nemal rád svoj mozog,že?
,, Tak fajn tu sú zásielky. A tam turisti " Joanna položila zásielky na stôl zatiaľ čo ja som neveriacky hľadela na turistov. Stáli tam dvaja.
,, Tých mám brať?
,, Áno ale tí u teba bývať nebudú " usmiala sa.,,Vidíš tamtých vonku? "
,,Och, fakt?" dúfala som že povie niečo iné len nie to čo som čakala.
,,Áno tých berieš k sebe. " usmiala sa na mňa a na znak podpory dala ruku v päsť a ukázala mi ju. Takto to u nás robíme. Alebo len povieme : Zlom väz
,, Kto dovezie tých piatich čo sú von?"
,, Neboj sa ty nie " rozosmiala sa žienka po mojom boku čiže Joanna.
,, Fajn,  ale potrebujem ešte jedne sane. Na prvých budem ja a zásielky a na druhých oni " otočila som sa a kývla na nich hlavou.
,, Požičiam ti moje. " ozval sa Jack,  chlapec ktorý tam sedel.
Usmiala som sa na neho a povedala :,, Ďakujem. "
Chcela sem zdvihnúť zásielky ale Jack to urobil skôr a už ich niesol k mojim saniam.
,, Zober tie zvyšné. " zakričal mi a nohou si otvoril dvere.
*A už zas rozkazuje! *pomyslela som si. Ale, musela som sa usmiať, práve teraz mu asi polovica z nich kydla na zem.
Rýchlo som zobrala zvyšok a bežala k nemu. Nemohla som si nechať ujsť tú príležitosť..
,, Dávaj pozor! Zdvihni to!  " skríkla som a v duchu som sa prehýbala smiechom.
Jack na mňa zo zeme načudovane pozrel.
Pozrela som sa na tých piatich čo stáli asi 10 metrov od nás a keďže som videla že sa na nás pozerajú ako na nejakú prapodivnú nevídanú vesmírnu bytosť neudržala som smiech a zvalila sa do snehu.
Potom, sme sa s Jackom smiali až do kým neprišli tí dvaja ktorých som mala odniesť.
,,Takto rušiť zábavu. Hnus! " nasadila som pohoršujúci výraz a znova sme sa rozosmiali .
Po 2 minútach :
Zistila som že tá žena ktorú mám brať je strašná fiflena.
,,Ja si tam nesadnem Matthias!  "
zhrozila sa keď som jej vravela že si má sadnúť do saní (do vaku saní lepšie povedané) . Bolo tam úžasné teplo a útulne. Ach  .
,,Ako chcete. " stratila som nervy.,,Ale len aby ste vedeli tam dnu je oveľa teplejšie " povedala som po tom čo som si všimla ako sa trasie hoci vetrovku mala akoby išla do -60C mrazoch ( pred troma mesiacmi by asi zamrzla vtedy tu bolo okolo -40C.)
Žena potriasla hlavou na znak že tam nejde.
,,Tak fajn pane. Vy choďte dnu a vy madam si stúpnite na tie pogumované ''lyže'' " rozkázala som.
Jack na mňa žmurkol. Brala som to ako znak toho že mi ide pomôcť, ale on sa ešte raz otočil usmial sa a vošiel do dverí z ktorých som ja pred nedávnom vyšla.
*Podrazák * pomyslela som si a prikvačila sane na ktorých boli turisti o tie moje.
,,Hí! " zhýkla tá bábika.,, Čo naša batožina?  "
,, Máte jej veľmi veľa. Psy to neutiahnu. Príde najskôr  večer ak ju niekto dovezie." povedala som a usmiala sa na ňu. Alebo skôr zaškerila?
,, Ale..." nestihla dokončiť
,, Fajn, niečo vybavím! " skočila sem jej do reči. Mala som toho proste dosť... Veď poznáte ten pocit.
Zoskočila so zo saní a zamierila za Jackom.
,, Jack? "
,, Tu som Ria. " usmial sa Jack, ktorý sedel za pultom a rozprával sa z Revaldom.
,, Urobíš pre mňa niečo? " opýtala som sa a snažila sa vykúzliť ten najsladší úsmev na svete. (asi sa mi to aj na moje počudovanie podarilo)
,,Rád. O čo ide?  " šibalsky na mňa pozrel.
,, Fajn. Obleč sa. Priprav psy a ideš so mnou do Arwenu"(čo je názov osady v ktorej bývam),, Zober ich kufre. " vysvetlila som mu. ,, Ja už ich nemám kde dať "rozhodila sem rukami.

Kým som dopovedala Jack už bol oblečený. Rozlúčili sme sa s Revaldom a išli sme pripraviť jeho sane a psy. Za pár minút sme boli hotoví a batožina naložená na saniach.
Ešte som hodila očkom po tej žene a zdalo sa mi že už sa netrasie.
*Tak  fajn,  ideme.* ozvala sa vo mne myšlienka.
,, Go! " skríkla som a sane sa pohli.

***

Takže ďakujem za prečítanie.
Kapitola má okolo 1092 slov takže trocha dlhšia...
Snáď sa páči. Aj nájdete chyby prepáčte písala som na mobile a on si to opravoval ako chcel niekedy aj celé slová pozmenil..
Takže ešte raz ďakujem a prajem príjemné čítanie :-*