Pre teba aj umriem

Byť či nebyť ?

Prepáčte mi že som tak dlho nič nenapísala ale mala som spisovateľský blok, a k tomu sa mi vymazala celá jedna kapitola. Dúfam že sa vám kniha páči. Ak by ste niečo chceli zmeniť napíšte mi dole do komentára. Užite si ďalšiu časť.

Ps: keď som ju písala červenala som sa ako rak. :-D

Po tom ako sme sa horko ťažko vybalili išli sme do hlavnej chaty na večeru. Vedúci nám oznámil program na zajtrajší deň a vyhlásil večierku. Môjho brata Mateja som zatiaľ nevidela. Našťastie.,, Rodičom som sľúbila že im po večeri zavolám." povedala som na vysvetlenie babám keď som náhlivo odchádzala od stola. Chápavo sa na mňa pozreli a ja som bola vďačná že mám také super kamošky. Išla som na izbu po mobil a začala hľadať miesto kde by bol najlepší signál. O necelú minútu som si sadla na schodíky najspodnejšej chatky a vytáčala mamu. Po krátkom rozhovore ako sa mám či je všetko v poriadku som sa spýtala:,, Vedela si že sem ide aj Matej? Prečo si mi to nepovedala!"rozhorčene som na ňu vybafla.,, Zlatíčko ale ja som...",, Nevolaj ma tak"skríkla som na ňu. Od zlosti som ukončila hovor. Nádych, výdych... Snažila som sa upokojiť.
,,Žeby nie kto chytal nervy?"
Prudko som sa otočila a zbadala som Mateja.,, Čo chceš. Prišiel si ma vytáčať?" fľochla som naň ho.
,, Hej klídek sestrička. Mala by si sa upokojiť. "povedal už miernejšie ,, O čo sa tu snažím ty ťulpas.",, Nevyzerá že by sa ti darilo." mierne pozdvihol obočie." Tak mi v tom neprekážaj a padaj. " zahnala som sa po ňom
rukou aby som zdôraznila svoje slová.,, Dobre už padám"zdvihol ruky ako obranu a odišiel. Bola som zúfalá. Ako to prežijem?
Pýtala som sa sama seba. Od hnevu a bezmocnosti som začala boxovať do najbližšieho stromu.
Po tvári mi tiekli slzy. Po chvíli som mala hánky na prstoch doráňané až do krvi. Nakoniec som sa vzdala. Zosypala som sa pod strom keď ma zachytili mocné ruky ktoré sa okolo mňa ovinuli a pritiahli k teplému, svalnatému telu.,, Si v po
-riadku?" spýtal sa neznámy s mäkkým neodolateľne hlbokým hlasom. Objala som ho a potichu šepla:,, Ďakujem. "

O deň neskôr

Zobudila som sa v cudzej posteli. Asi som bola na ošetrovni. Vedľa mňa sedel chalan. Nemohol mať viac ako 17. Čierne vlasy mu padali do očí azúrovej farby.
Jemne opálenú pokožku zakrývalo krátke biele tričko.
Na ramenách ho mal napäté kvôli pekne vyrisovaným svalom. Džínsy mu vyseli na bedrách a siahali po čierne vyšúchané Nike ( najky neviem ako sa to skloňuje :-) ).

" Som Patrick ale všetci ma volajú Pat. "
Zmätene som naň ho hľadela.
" Čo sa stalo? Veľa si toho nepamätám. " Posadila som sa na posteli. Pat mi podal pohár plný vody a naznačil mi aby som sa napila.

" Ďakujem. " povedala som a chcela som sa postaviť ale Pat ma jemne zatlačil späť na posteľ. Začervenal sa a povedal:" Si hm... len v spodnom prádle." šepol a ja som sa túžila v tej chvíli prepadnúť pod zem. Inštinktívne som si pritisla prikrývku na prsiach. Moja tvár bola ako v ohni. Trápne ticho prerušil Patrick. " Nechám ťa nech sa oblečieš. Počkám na chodbe." Neisto sa usmial a odišiel.