Viezla som sa v aute so svojimi rodičmi. Prišli sme do veľmi zvláštnej oblasti. Nie sú tu žiadny ľudia, len staré zničené domy, ploty. Kovové ploty pokrývala hrubá vrstva hrdze. A ešte som si všimla, že sú tu samé havrany a vrany. Zvláštne. "Si si istá, Ivonne, že sme tu správne?" Spýtal sa pochybovačne ocko. Moja mama odpovedala:"Samozrejme." Ocko zaparkoval a vystúpili sme. "Tak...ja teda idem dať umyť to auto." Vyhlásil ocko, znova nasadol do auta a nacúval do neďalekej garáže. "Poď, Isabella, ideme sa trochu prejsť." Veľmi sa mi ten návrh nepozdával. "Ale mami..." "Žiadne ale Isabella. Ideme." Povzdychla som si a vykročila som za mamou. Nebolo tu čo obzerať. Bolo to tu naozaj opustené a zničené. Spozornela som. Všimla som si, že havrany, veľmi veľké havrany začali zlietavať dolu na zem. Krkali a krkali na mňa a ja som vôbec nevedela prečo. Keď som to chcela povedať mame, zistila som, že tam nie je. Spanikárila som. Havrany ma už obkľúčili a stále ich pribúdalo. Pomaličky sa ku mne približovali. Chcela som vykríknuť no nevydala som ani hláska. Napokon sa mi predsa len podarilo vykríknuť pomóc. Nikto tam však nebol. Havranov ten výkrik ešte viac rozdráždil. Najväčší havran podišiel rovno predo mňa. Hlasno zaškriekal. Zrazu sa obloha zatiahla a tmavosivé mračná zakryli slnko. Obloha bola v momente tmavosivá, až čierna. Začal fúkať silný vietor. Všetky havrany začali hlasno škriekať. Zakrútila sa mi hlava a spadla som na špinavú zem. Chytila som sa za hlavu. Pozrela som sa na havrany... ale namiesto havranov som videla pred sebou menšie čierne tornádo akoby z havranov. Havrany stále hlasno škriekali a vietor naďalej divo fúkal. Tornádo sa blížilo ku mne až ma vtiahlo dnu. Padala som a padala nekonečným voľným priestorom až som dopadla na tvrdú vlhkú zem.
