"Hurá, slnko svieti, "povedala Amelia. Pozriem sa na oblohu a slnko mi zasvieti do očí. "Naozaj," uznala som.
Potom sme sa obrátili a radosť pominula tak rýchlo ako prišla. "Ako to urobíme?" Spýtala som sa Amelie. Pokrčila plecami. "Pozri," ukázala som na palác.
"Pri vchode sú dvaja strážci. Niekde v hrade je ich ďalších 20. A potom tu sú ešte tie zvery." Zhrnula som. Amelia vyzerala beznádejne. "A ešte ani nevieme, kde presne v paláci je tvoja rodina." Dodala som.
"To ja fakt povzbudzujúce," prehodila Amelia." Zostaň tu." Povedala som a vstala som. "Ale kam ideš?" "Idem k palácu." Vyzeralo to, že Amelia chce niečo povedať ale nakoniec si to rozmyslela. Vykročila som.
Palác bol 10 metrov predo mnou. Stráž ma nezazrela, skrývala som sa za kríkom. Palác bol odo mňa viac vpravo, ja som sa však posunula viac doľava, za ďalší krík. Palác bol teraz odo mňa 5 metrov. Prikrčila som sa a prebehla od kríku k palácu. Pricapila som sa na stenu.
Vykukla som spoza rohu a uvidela dvoch strážcov. Boli oblečení celí v bielom obtiahnutom overáli a mali červený plášť. Hlavu mali obalenú v niečom bielom, len na oči tam mali dieru. Na hlave mali takú čiernu korunu so zahnutými koncami. Za čiernym opaskom mali zastrčený meč.
Preglgla som. Bude to ťažké. Zrazu ma niekto chytil za plece. Podarilo sa mi nevykríknuť, no prudko som sa obrátila. Za sebou som uvidela dobre známu tvár. "Amelia! Toto mi už nikdy nerob." Zamračila som sa na ňu. Rozpačito sa na mňa usmiala. "Dobre." Nepýtala som sa, prečo za mnou prišla.
Vyskočila som spoza rohu a Amelia za mnou. "Ty si vezmi toho vpravo!" Zakričala som na Ameliu. "Emeriganto!" Vykríkla som. Kúzlo malo spôsobiť, že dotyčný spadne na zem a stratí kúzelnú moc na 2 minúty. Strážca však kúzlo odrazil a ja som sa mu len len že vyhla. Skúsila som ešte raz...podarilo sa! Potešila som sa v duchu.
Strážca ležal na zemi a už už siahal po meči, no ja som ho predbehla. Schmatla som meč a sekla ho do ruky. Zaskučal od bolesti. Potom som ho sekla ešte do nohy. Vytvorila sa mu tam hlboká rana. Ostal ležať na zemi. Predsa len mi ho bolo trochu ľúto.
Pozrela som sa na Ameliu. Tá ešte bojovala. Tiež asi použila Emeriganto lebo strážca nekúzlil. Šermoval s Ameliou. On mal meč, Amelia nejakú palicu.
Strážca šermoval značne lepšie. Amelia prehrávala. Pozrela som sa do prava a schytila najbližšiu palicu. Tresla som strážcu po hlave. Ten padol v bezvedomí na zem. Amelia sa na mňa pozrela. "Dobrá práca, Isabella," usmiala sa. Ja som jej úsmev opätovala.
Potichu som otvorila veľké, ťažké, drevené dvere. Bála som sa aby nezaškrípali. Mali sme šťastie. Nakukli sme dnu. Uvideli sme veľkú prázdnu chodbu. Vošli sme dovnútra.
Kráčali sme chodbou a naše kroky sa len tak ozývali. V strede chodby sme zastavili. Pozreli sme sa vpravo. Bola tam ďalšia chodba. Potom sme sa pozreli doľava. Tam bola tiež chodba.
Nakoniec sme sa pozreli pred seba. Srdce nám len tak poskočilo, keď sme uvideli dvere s nápisom väzenie.
Tak sme k nim vykročili. Chceli sme vojsť, no dvere boli zamknuté. Potichu som zastonala. "Ustúp," povedala Amelia. Ja som ustúpila. "Dunnclock!" Zašepkala Amelia a dvere sa so šťuknutím otvorili.
Vstúpili sme dovnútra, ale obklopovala nás tma. "Lux, " zašepkala Amelia. Svetlo osvetlilo len niekoľko metrov pred nami, no vzadu v miestnosti bola stále tma.
Boli tu ľudia v celách, no nie iba oni.Z ďalekej tmy na nás hľadeli...
Som ja ale hnusná, že som to ukončila v tej najnapínavejšej chvíli...xD
