"A čo má byť?" Spýtala som sa nechápavo. "Issabela, v tomto lese je napríklad...werewolf," povedala ustráchane Amelia. Pozriem sa na ňu so zdvihnutým obočím. "A to je akože čo?" "No...to je...vlkolak. A žije tu aj plno iných zverov." Amelia sa tvárila vystrašene. Mne prebehli zimomriavky po chrbte. "Čo ešte?" Prehovorila som potichu.
"Rôzne krvilačné šelmy. Podobné ako gepard, jaguár, a tak ďalej. Ale oni nie sú takí ako normálni v divočine. Oni sú krvilační, zožerú čokoľvek čo im príde do cesty. Sú asi tak najnebezpečnejšie zvieratá v celom svete Emelfitov. Gorily sú oproti nim roztomilé, prítulné maznáčiky." Amelia vyzerala, že každú chvíľu zamdlie.
Upokojila som ju a vykročili sme. "Tak poďme odtiaľto preč." Povedala som bez náznakov strachu. "Ale ako?" Amelia bola zo strachu celá bez seba." Neboj Ami. Všetko bude dobre," upokojovala som ju.
"Vrrrrrrrr" začula som zrazu. Zastala som. Amelia sa na mňa znepokojene pozrela." Čo je?" Spýtala sa roztrasene."Pssst!" Zahriakla som ju. "Niečo počujem." Stíchla. "Vrrrrrr" začula som znovu, tentokrát hlasnejšie. Začínala som sa báť už aj ja.
Zrazu na Ameliu skočil jeden z tých nebezpečných gepardov. Pricapil ju k zemi a držal ju. Amelia jačala ako divá a keď sa pozrela gepardovi na tvár, zamdlela. "Amelia! Nie!" Gepard zavrčal, pustil Ameliu a teraz sa pre zmenu zakrádal ku mne.
"Occidere!" Zajačala som, no kúzlo geparda minulo. Bol nazúrený. Skočil, no ja som sa uhla a on skočil do prázdna. Spadol. Postavil sa a z úst mu kvapkala krv. Otriasla som sa odporom. "Occidere!" Neskrýkla som. Povedala som to celkom potichu. Záblesk červeného svetla a gepard padol na zem mŕtvy.
Rozbehla som sa k Amelii. "Amelia! Vstávaj!" Jemne som ňou zatriasla. Pomaly otvárala oči. "Issabela...čo sa to..." Amelia bola chvíľu zmätená. "Aaaaa!" Skríkla odrazu. "Kdejetášelmakdejetášelmakde, kde, KDE???!!!" "Amelia! Pssst! Šelma je mŕtva." Ukázala som na geparda ležiaceho na zemi. Amelia si vydýchla.
"Super...rýchlo odtiaľto vypadnime," stresovala Amelia. "Zabudla si? Čo tvoja rodina?" "Ale veď nevieme kde sú."
"Ale vieme," povedala som tajomne.
"V tej piesni sa spievalo, že tam kde zlo sa zrodilo a kde to celé začalo. To je predsa nebezpečný les. Takže tvoji rodičia sú niekde v nebezpečnom lese. A potom tam bolo že...tam kde mláďa sa narodilo. Tím mláďaťom možno myslela malú Xardennu. Však aj v tej knihe povery sa sa písalo, že malá Xardenna sa tam narodila. A tiež sa tam písalo, že potom napísalo prvú povesť. Všetko to do seba zapadá." Tvrdila som odvážne.
"Ale...ja už nechcem ísť do toho lesa!!!" Zvreskla Amelia až sa to ozývalo. "Neboj. Musíme ísť do jeho stredu. K tej studni z príbehu." Vravela som. Amelia preglgla a prikývla. "Fajn. Poďme."
●●●
Bola noc. Mesiac bol v splne. Zrazu sme však uvideli tú studňu. Podarilo sa. Nikto však naokolo nebol. Podišla som k studni. Nazrela som do nej ale nič som nevidela, taká tma tam bola.
"Lux maximus, "šepla som. Medzi rukami sa objavila svetelná guľa a ja som ju vyslala dolu do studne. Ostala v strede. Keď som do nej nazrela teraz, videla som na dne ležať troch ľudí.
Amelia pribehla ku mne. "Haló!" Zakričala. Postava s dlhými hnedými vlasmi v ktorej som spoznala Ameliinu mamu sa s nádejou pozrela hore. Keď nás zbadala, rozžiarila sa. My sme sa pozreli na ňu a videli sme, že je úplne bledá a doškriabaná.
"Corde!" Vykríkla som a zrazu sa, len tak zo vzduchu vytvorilo lano. Chytila som ho za jeden koniec a druhý som hodila do studne. Ameliina mama sa chytila a začala šplhať. Skoro sa mi lano vyšmyklo, no Amelia mi pomohla.
"Ďakujem vám, dievčatá," povedala slabým hláskom Ameliina mama keď už bola hore. "Mimochodom, Issabela, hovor mi Ewa." A nato mi podala ruku. Potriasli sme si nimi a usmiali sme sa na seba. Potom sa vyobjímala s Ameliou. Vzápätí sa Ewe úsmev vytratil z tváre.
"Tommi je zranený. Plakal, Xardenne sa to nepáčilo. A tak vyčarovala nejakým spôsobom bič a zopár krát ho švihla. Potom začal plakať ešte viac a tak nás dala do tejto studne. Poďte, skúsime ich vytiahnuť." Ewa schytila lano. "Héj! John, chytaj! A vezmi Tommyho na ruky!" Vykríkla Ewa.
Zo studne sa ozvalo slabé 'jasné'. Ťahali sme a ťahali až sme ich vytiahli. Ameliin ocko, teda John, vyzeral hrozne. Bol bledý ako stena a vlasy mal celé dolepené a špinavé. Všade mal modriny a škrabance. A malý Tommy vyzeral, akoby už nežil. John odovzdal Tommyho Ewe a objal Ameliu. Na mňa sa usmial.
Zhrozene sa pozriem na Tommyho. " Čo sa mu stalo?" Spýtala som sa Ewy. Ewa si povzdychla a ustarostene prehovorila. " Xardenna Sie - Fox nás najprv dala do väznice v jej paláci. Ale skoro sme utiekli a tak nás dala do tejto studne. A zvyšok už poznáte. No a v bezvedomí je preto, lebo od bolesti zamdlel."
"To je mi naozaj ľúto," povedala som. "Poďme odtiaľto preč, kým sa zasa niečo nestane." Uplynula sotva sekunda od toho čo som to povedala a skočil predo mňa panter. Ewa vykríkla a prikryla svojou dlaňou Tommyho hlavičku. "Occidere!" Zvreskla som. Podarilo sa. Ewa na mňa vďačne pozrela. "Poďme, rýchlo!"
●●●
Už sme boli preč z lesa. Boli sme na kraji mestečka. "Ja už...nemôžem." Povedala na pokraji svojih síl Ewa a aj s Tommym sa zvalila do trávy. John už tiež nevládal. Sadol si vedľa Ewy.
"No tak, poďte, už to nie je ďaleko," povzbudzovala som ich. Oni však krútili hlavami. "Amelia, ostaň tu so svojou rodinou. Ja idem pre pomoc." Amelia chcela protestovať, no napokon prikývla.
Rozbehla som sa a stratila som sa im z dohľadu. Vbehla som do centra mesta ale zrazu som zostala stáť ako obarená. Xardenna bola na pódiu a všetci sa mračili. Niktorým sa dokonca zaleskla slza na líci. Prikradla som sa za pódium aby som počula čo Xardenna hovorí.
"...je mŕtva. Je po nej," vravela Xardenna tajomne. "Neverím!" Vykríkol ktosi zo zhromaždených ľudí. Mala som sotva 20 sekúnd. Blízko pódia bol jeden Xardennin strážca. Omráčila som ho a privliekla ho za pódium. Posadila som ho a oprela o pódium. "Tak sa presvedčte," povedala Xardenna a už chcela nasadnúť na koč, keď nás zbadala.
"Och, Ammell...ďakujem že si ju priviedol," poďakovala Xardenna a našťastie neskúmala, prečo strážca neodpovedá. Ja som si stihla-len tak tak-ľahnúť na zem k nemu akože som mŕtva. Xardenna ma vzala a vyšla na pódium. Pootvorila som jedno oko. Videla som, že profesorka Melsonová zalapala po dychu. Radšej som oko rýchlo zavrela. Xardenna sa hlasno škodoradostne zasmiala. "Všetci mi budete slúžiť. A tí, ktorí tak neurobia, budú zavraždení."
Pripravovala som sa na správnu chvíľu. Tá práve nadišla. "Occidere!" Zajačala som. Xardenna ma v momente pustila. Videla som v jej očiach strach, prekvapenie, chvíľkovú bolesť a...to nie je možné...trochu ľútosti. Potom padla na zem mŕtva.
Zdvihla som sa zo zeme a pozrela na ľudí. Videla som, že niektorí sú ešte v šoku, niektorí sú prekvapení a niektorí zhrození. Každopádne, po chvíli sa všetci spamätali a začali tlieskať. Ja som sa však ešte netešila. "Amelia a jej rodina sú zranení!" Zakričala som a všetci stíchli. "Sú na kraji mesta a všetci potrebujú lekára. Choďte a prevezte ich do nemocnice!"
●●●
"Áno Ami, Xardenna je definitívne mŕtva." Sedela som v nemocnici na Ameliinej posteli. Vedľa ležala Ewa a vedľa Ewy ležal John. Tommy bol v stabilizovanom stave, takže bol na inej izbe. Amelia sa na mňa usmiala a ja tiež. ,,Och, Amelia, ani netušíš aký je to hrozný pocit keď zabiješ človeka! Cítim sa hrozne." Amelia na mňa pozrela a na tvári sa jej zjavil súcit. "Máš pravdu, neviem. No viem, že si urobila dobre a že Xardenna zabila veľa nevinných ľudí." Usmiala som sa na Ameliu a ona na mňa. ,,Ospravedlň ma, Ami, musím ísť." Amelia prikývla a zakývala mi.
Tak, ďalšia kapitolka za nami. Ak sa mi podarí, zajtra bude ďalšia a ak nie, tak pozajtra :D A musím poznamenať že toto bola rozhodne najdlhšia kapitola v tomto príbehu, celkom 1319 slov :D
*poupravené dňa 25.11.2016
