Ležala som v tej istej polohe ako keď ma zasiahlo kúzlo. Ale nepohla som sa. Mala som zatvorené oči. Som mŕtva? Pýtala som sa sama seba. Nemala som žiadne pocity. Nebola som hladná, smädná či unavená. Necítila som nič. Asi som fakt mŕtva, pomyslela som si. Odvážila som sa otvoriť oči.
Bola som akomsi chodníku či ceste. Pohla som rukou. V pohode. Pomaly som sa začala dvíhať až som vstala. Rozhodla som sa, že pôjdem po ceste. Ako som tak kráčala, došla som k veľmi peknej budove. Bol to červený, alebo tmavo oranžový dom s tyrkysovými okenicami na taliansky štýl. Mal krásnu starodávnu drevenú tyrkysovú bránu.
Veľmi sa mi to páčilo a tak som zatlačila do brány a vošla do domu. Ocitla som sa v malej chodbičke. Naľavo bol botník pri ktorom boli pásikavé gumáky. Nad botníkom boli malé háčiky a na jednom z nich bola malá bunda detskej veľkosti. Pozrela som sa pred seba a uvidela drevené schody. Vyšla som po nich a ocitla sa v ďalšej chodbe.
Napravo odo mňa boli dvoje dvere a naľavo jedny. Vošla som do tých naľavo. A tam, čo nevidím, Ameliinu rodinu. Ameliina mama mala hnedé rovné vlasy po pás. Ameliin ocko mal blonďavé vlasy a ich syn, Ameliin brat, bol po otcovi. Celá rodina sa na mňa usmievala a Ameliina mama mi dokonca zakývala.
Podišla som k nim. Chcela som sa ich dotknúť...no ruka mi cez nich prešla. Akoby boli duchovia. "Ale...kde ste?" Pýtala som sa ich. Ameliina mama sa na mňa usmiala ešte širšie a potom začala spievať akúsi pieseň.
My sme tam, kde zlo sa zrodilo,
kde to celé začalo.
Kde prvý krát sa mláďa narodilo,
kde poveru prvý krát napísalo.
Potom stíchla. Celá rodina sa na mňa pozrela a potom zrazu zmizli. Celé to bolo divné. V hlave mi výrilo nekonečne veľa otázok. Kde sa zrodilo zlo? Čo kde celé začalo? Aké mláďa? A akú poveru kto napísal?
Celá som bola zmätená. Vyšla som z domu. Začala som premýšľať, či by som sa chcela vrátiť na zem alebo nie. Dospela som k názoru, že áno. Je tu úžasne, skvelý pocit, ale nemôžem tam dole nechať Ameliu samu.
Chcem ísť naspäť na zem, hneď ako som si túto vetu pomyslela, premiestnila som sa späť na svet. Ležala som v tej istej nepohodlnej polohe. Počula som hlas. "Nie! Issabela, ty nemôžeš byť mŕtva!" Amelia mnou triasla a popri tom plačlivo nariekala.
Pootvorila som jedno oko. Videla som, že Xardenna už v miestnosti nie je. Všimla som si Ameliu vzlykať nado mnou. Otvorila som obe oči. Amelia si to všimla. "Issabela, ty žiješ!"
Nemám čo dodať. Dúfam, že sa kapitolka páčila. Vote či koment poteší.
