O dva dni po mojom príchode domov som dostala pozvanie na večierok u lorda Orwicka. Usporiadal ho na počesť 14. narodenín jeho bláznivej dcéry. Splní jej každý rozmar. Chcela One Direction na večierku a oni prišli. Mali dokonca menší koncert.
Ja som sa radšej odpratala do kúta. Všetci boli nimi tak zaujatí, že mňa si vôbec nevšimli. Vložila som si slúchadlá do uší a počúvala som hudbu, ktorá sa mi páči. Niekedy som si aj zatancovala. Stála som pri stĺpe, takže by ma nemal nikto zbadať. Keď ich koncert skončil, pripojili sa k hosťom a podľa možností si večierok užívali.
Na skoro desať minút si ma pristavili novinári. Ozývalo sa samé cvakanie spúští na fotoaparátoch. Kládli mi zvláštne otázky. Také, na ktoré som často ani ja nepoznala odpoveď. Našťastie si potom všimli niekoho a išli otravovať jeho.
Vtedy si ma všimol Orwick mladší, syn lorda Orwicka. Chalan, ktorému som sa snažila vyhnúť celý večierok. Infiltrovala som sa medzi tancujúcich hostí. Keď som sa uistila, že ma nepozoruje, vyparila som sa na obrovskú terasu ich sídla. Tie mám v poslednom čase dosť v obľube. Lakťami som sa oprela o zábradlie a sledovala som nočnú oblohu.
„Ako si si užila náš koncert?“ ozval sa za mnou. Vedela som, kto to je. Liam stál už vedľa mňa. Ten je rýchly. Nie ako ja. V minulom živote som musela byť slimák. Nikam sa neponáhľam, užívam si život. A v ďalšom živote chcem byť holub alebo iný vták. Vždy sa mi páčilo, ako hýbu hlavou, keď sa pohybujú. „A nepokúšj sa klamať. Videl som tvoje tanečné kreácie.“
„Celý čas som mala v ušiach slúchadlá,“ uzemnila som ho. „Ale máš pravdu, veľmi som si váš koncert užila, lebo som vás nepočúvala.“
„Tak preto si tak divoko tancovala, keď sme spievali Moments,“ neprítomne poznamenal.
Vo vnútri som začula hlasy. Mladý Orwick ma hľadal. „Doriti! Nie som tu.“ Rýchlo som zbehla dolu schodmi a skoro som sa zrýpala. Skryla som sa v tieni.
O pár sekúnd stál pri Liamovi. „Nevidel si Sophiu?“ spýtal sa. „Blondína, nie veľmi vysoká.“
Všimla som si, že sa na mňa Liam pozrel. „Nie nevidel. Skús šťastie inde.“
Otočil sa na päte a odišiel. Vôbec Liamovi nepoďakoval. Vyliezla som zo svojho provizórneho úkrytu. Vyzula som si topánky, tráva ma šteklila na chodidlách. Vyhliadla som si dobré miesto, kde ma nikto z vnútra neuvidí, a tam som sa si ľahla na chrbát. Liam nasledoval môj príklad.
„Kto to bol? A prečo sa mu vyhýbaš?“
„Syn lord Orwicka,“ odpovedala som na jeho prvú otázku. „Nemám s ním dobrý vzťah.“
„A to už prečo?“
Povzdychla som si. „Bol prvý návštevník mojej... no hm, jaskyne. Už vtedy bol idiot, ale chcela som to mať už za sebou. Nechcela som vytŕčať z radu. Pre neho som bola aj tak len ďalšia na jeho dlhom zozname obetí. Asi si dnes nemá s kým vrznúť, tak to chce skúšať na mňa.“
„Si opitá?“ Pokrútila som hlavou. „V triezvom stave používaš takéto dvojzmysly? Návštevník jaskyne? Ty máš byť dáma? Veď si mohla povedať, že bol tvoj prvý. Alebo si ma mohla ušetriť detailov z tvojho sexuálneho života.“
„Hej, hej. Teraz nezaspíš, čo?“
„To zas nie,“ ubezpečil ma. „Radšej zmeňme tému. Čo sa ťa pýtali tí novinári? Vyzerala si všelijako.“
Srdce sa mi rozbúšilo. Dlho som sa mu pozerala do očí, ale nevyšla zo mňa ani jedna slabika.
„Už sa na mňa pozeráš dosť dlho,“ oznámil. „To sa ti tak páčia moje oči?“
Rýchlo som sa prebrala. „Nie, len sa pozerám na svoj odraz v nich.“
„No dobre. Hm, keď sa budeš chcieť porozprávať, môžeš mi kedykoľvek zavolať.“ Podal mi lístok s jeho číslom. Vstal a pobral sa preč. Pozrela som sa na papierik na mojej dlani.
Liamovi začal pípať mobil vo vrecku, keď sa chystal vystúpiť na prvý schod. Zastavil a otočil sa. Chabo som zdvihla kútiky úst. Človek, ktorý mu volal som bola ja..
