Innocent Smile (Nevinný Úsmev)

Prológ

15.mája 2009, základná škola Spartakovská

Pozeral som sa z okna v triede a súčasne sa sem - tam mrkol na hodinky na ruke. Očami som chvíľami tie hodinky doslova hypnotizoval, zrakom som potláčal ručičky ďalej. Vonku sa slnko túlalo niekde hlboko za tmavými, búrkovými oblakmi, ktoré predpovedali skôr či neskôr hustý dážď, blesky a hrmenie. 

„No super, a dáždnik je doma," potichu som zamrmlal, kým učiteľ vysvetľoval nové učivo.

Vycítil som, že sa niekto na mňa pozerá a tak som sa nenápadne poobzeral po triede. S nechápavým výrazom na tvári ma Aneta pozorovala. Zaťukal som prstom na hodinky so smiešnou, nahnevanou grimasou a ona pochopila, že čakám už len nato, kedy zazvoní a my sa poberieme domov. Teda k nej domov, mala narodeniny.

A ja som ešte stále pre ňu nemal žiaden darček. Tak som si hodinu teda skrátil tým, že som rozmýšľal, čo jej k narodeninám kúpim. 

Nebola náročná. Bolo to dievča, ktoré sa vedelo tešiť z každej maličkosti, ktorú dostalo. Ja som bol ale typ (a aj som) ten, čo veci vždy rád komplikuje. Muselo to byť jednoducho...niečo pekné, originálne. Niečo, čo má rada a čo by jej spravilo čo najväčšiu radosť na svete. Mohli to byť náušnice, náramky, alebo...áno, to je ono! Prstene by mohli byť dobrým darčekom. Doma vo svojej izbe som mal pre ňu jeden odložený už dávnejšie. Bola povestná svojou láskou k prsteňom, tak prečo by jeden nemala mať aj odo mňa? Uf, ešte že som si to včas rozmyslel, pomyslel som si.

Deň nebol vôbec neobvyklý. Čo vám budem hovoriť, jednoducho o tom viete svoje aj vy - hodina, prestávka, hodina, prestávka...a tak to ide až do konca, kedy počujete posledné zvonenie. Na výklad učiteľa Hornáka ohľadom ekológie som vtedy zvysoka kašlal a posledný krát som sa pozrel na svoje digitálne, čierne hodinky. Pár sekúnd do konca a ideme preč.

„Tri, dva, jedna ... zvoní!" vykríkli dvaja žiaci, Tomáš a Peter z predných lavíc. Nikdy si to neodpustia. Títo dvaja chalani boli moji priatelia. Peter bol o pár centimetrov vyšší než ja a Tomáš bol zase rovnako vysoký ako ja. 

Tomáš bol bledý ako stena, mal ryšavé vlasy vždy ostrihané na krátko a dúhovky farby ďateliny. Peter mal takmer úplne čierne oči, často chodil do posilňovne a preto bol svalnatejší než ostatní. Kvôli tomu, že bol holohlavý mu dievčatá z triedy začali hovoriť Koleno. Škoda, že sa nepozerali na seba, hlupane povýšenecké. 

Spoločne sme spolu chodili na chaty, v škole sme sa zabávali na najmenších sprostostiach ... Dakedy sme chodievali spolu von a Aneta sa tiež pridala, najmä keď sme mali namierené do Aury, do pizzérie pri Trojičnom námestí. Radi sme tam chodili. Občas sa stalo, že Peter si so sebou vzal svoje dievča Olíviu a šli sme na dvojité rande. Tomáš potom ale hundral a čas trávil hraním hier, aj keď ho to postupom času len viac a viac nudilo.

Rýchlosťou blesku som si zdvihol stoličku, cez plece som si prevesil čiernu tašku a s ostatnými vyšiel na chodbu, kde sme mali chvíľu počkať na učiteľa, kým si niečo neodkladné nevybaví. Kde sa vzala, tu sa vzala, pri mne stála Aneta opretá rukami o jeden z ostatných, špinavo zažltnutých radiátorov na chodbe. 

Niekedy som sa na ňu len dlho pozeral a nevedel som prestať. Bola to moja osobná závislosť a nezdalo by sa mi, že sa na ňu Anet sťažuje. Jej modré oči vždy vyzerali láskavo a odraz v nich takmer detsky. Nosievala svoje dlhé blond vlasy rozpustené a len zriedka ju človek zbadal s iným účesom. „Na tú oslavu nezabudni prísť na čas, prosím," prosebne sa na mňa pozrela. Dobre, že mi to pripomenula, asi by som naozaj zabudol. Som v skutku majster na zabúdanie vecí.