Innocent Smile (Nevinný Úsmev)

2. Malé svetlo nádeje

Dopísal som si stránku v denníku, pričom mi pár slz uniklo a spadlo na stránku. Cítil som sa mizerne, zúfalo a tiež zmätene. Ako...? Čo...? Prečo...? Ani som si nevedel správne sformulovať otázky, nieto ešte aj odpovede. Keby som prišiel skôr ... keby som vedel, kam šla, nič z toho by sa nebolo stalo.

Nebola by zomrela. Akoby toho nebolo málo, Damián, môj dovtedy najlepší kamoš ma obvinil z vraždy. Prečo? Prečo mi to spravil? Nemal predsa dôvod. Dobre vedel, že nikomu by som neublížil. Obzvlášť nie Anete. To vďaka nej som prekonal všetky tie moje dávne situácie, kedy som si nevedel rady, kedy som sa cítil byť ... sám. Poznali sme sa spolu už predsa od detstva. Naše veľké kamarátstvo sa neskôr zmenilo na čosi hlbšie. Obaja sme sa zaľúbili, jeden do druhého ...

Otočil som sa a zbadal som na stolíku malú, svetložltú darčekovú krabičku, ktorá schovávala plánovaný darček k jej narodeninám. Vtedy v škole som uvažoval, že by som jej chcel nejaký darovať a teraz som si spomenul, že tento som jej kúpil už dávno, iba som naň zabudol. Otvoril som to a prsteň som si chvíľu prezeral, stále so slzami na kraji, ktoré už len čakali na to, kedy môžu stiecť dole lícami. Spomínal som na to, ako sme sa zoznámili, ešte keď sme boli malí. S rodičmi sme predtým síce bývali v tom istom meste, len v byte. Od rodičov som vedel, že na tom istom poschodím býva aj malá, štvorčlenná rodina Kellenheartovcov.

Pred dvanástimi rokmi

Pár dní pred začiatkom „škôlky" som len tak nečinne sedel sám na stoličke v kuchyni. Už bol večer a bol by som už šiel spať, keby som nepočul usedavý plač z chodby. Otvoril som dvere do chodby a v pyžame som išiel za tým plačom. Na konci malá dlhovlasá blondínka zúfalo klopala na dvere a plakala. Bežala potom von a ja za ňou. Našiel som ju o chvíľu na prízemí sediac na zemi. Ešte stále plakala. 

„Prečo plačeš?" spýtal som sa jej. Pomaly zdvihla hlavu a až prosebne sa na mňa pozerala.

„Zabuchli sa dvere a nikto mi už dlho neotvára, aj keď som klopala," zdvihla sa zo zeme, „Bojím sa, je tu veľká tma." Bola tam veľká tma, ale z okien prenikalo dnu mesačné svetlo a zbadal som, že na tvári má ďalšie slzy. Rozhodol som sa, že ju tam len tak nenechám.

„Neboj sa. Poď so mnou, pomôžem ti," podal som jej ruku a spoločne sme prišli k jej bytu. Na naše spoločné zaklopanie sa dvere otvorili a v nich stál jej otec. Zistili sme, že to celé bolo len hlúpe nedorozumenie. Jej rodičia si mysleli, že išla ku kamarátke, k našej ďalšej susedke na poschodí a oni pozerali televíziu.

Spoznal som jej rodičov. Boli milý a priateľský. Jej otec sa volal Simon, matka Casandra a o rok starší brat bol Timotej. Pri odchode a lúčení mi poďakovali. Popri tom lúčení sme sa aj predstavili, čo vyzeralo asi takto:

„Ďakujem ti za pomoc. Ako sa voláš?" spýtala sa ma.

„Alone. A ty?" 

 „Aneta," odpovedala a vrátila sa s úsmevom späť do bytu. Spravil som to isté a o pár dní sme sa znovu (obaja prekvapení) stretli v materskej škole, spolu s jej bratom. A odvtedy sme sa vídali stále.

***

Prsteň som odložil naspäť na miesto a po tvári sa nepretržite znovu skotúľali slzy. Nech urobím dnes čokoľvek, aj tak budem myslieť len na ňu. Pozeral som sa pred seba na stenu a nedokázal myslieť na nič iné, než na Anetu. Z toho ma však vyrušili hlasy ozývajúce sa z kuchyne.

Zišiel som dole a sadol som si na schody. A načúval som, aj keď sa to nemá. Bohužiaľ, taký som bol - stále taký menší rebel, čo si nikdy nedá povedať. Bohužiaľ, začul som však iba koniec debaty.