Innocent Smile (Nevinný Úsmev)

4. Ako spoznať školu

Studené a neprajné, upršané ráno. Nepotreboval som ani budík na novom mobile, pretože skôr, než ten vôbec stihol zareagovať, začul som narážanie dažďových kvapiek na okenné tabule. Aspoň počasie s mojimi pocitmi sympatizuje. Ako vidím, aj mama myslela na všetko, rýchlo som si obzrel novú Sony Xperiu a vypol naliehavý, otravný zvuk budíka.

Obliekol som sa, opláchol tvár, schmatol batoh, vzal dáždnik  a šiel. Rocky sa na mňa pred odchodom na rozlúčku smutne zamračil - ako by sa mi tým chcel ospravedlniť, že ma neodprevadí k bráne kvôli dažďu. Nemal ho rád. Mávol som mu na pozdrav a vydal sa hľadať svoju novú školu. 

Tak, a teraz kadiaľ? pozastavil som sa na križovatke. V našom okolí boli asi dve stredné školy, o ktorých som vedel. Pochyboval som, že by ma mama bola niekedy schopná prihlásiť na priemyselnú školu. To nebolo nič moje. Na druhú stranu, športové gymnázium bolo niečo úplne iné. Mal som rád šport, ale nevenoval som sa mu nikdy až tak, aby som si chcel niečo dokázať. 

Takže, ak na to pôjdem vylučovacou metódou, mama by volila menšie zlo, zamyslel som sa a v okamihu sa zvrtol smerom ku gymnáziu. 

"I. D," pípla mi esemeska. Vďaka, pomyslel som si a pokračoval v ceste. Mal som byť opatrný a nečakať dopredu bezproblémový deň, pretože chtiac či nechtiac, vždy som na to doplatil. Alebo, čo sa môže posrať sa aj poserie a dnes to inak nebolo. Keď naoko neškodne zafúkal vietor, pridržal som si dáždnik tesne pri hlave, no keď zafúkalo ešte viac, vyvrátil mi ho dohora. 

Nevadí, prežijem to, je to iba stupídny dážď, pomyslel som si, no zjavne ma čakal zaujímavý deň plný nepríjemných, nečakaných situácii. Do minúty som zmokol tak, že premoknutá handra by oproti mne vyzerala suchšie. Nechtiac som potom prešiel do kaluže, vďaka čomu som mal premočené už aj tenisky a všetko to tesne pred školou zavŕšil istý vodič, ktorý ma ofŕkal zablatenou vodou nachádzajúcou sa pri ceste. No ale už by aj stačilo, zamračil som sa a naštvane napochodoval k svojmu cieľu - ku vchodovým dverám onoho gymnázia. 

"Prepáčte, kto ste?" pozastavila ma pri dverách nejaká stará vrátnička, očividne. 

"Som tu nový. Kde je trieda I. D.?" spýtal som sa, kontrolujúc svoj hnev vychádzajúci z predošlých záležitostí. Pozrela sa na mňa ako na idiota a spoza tých obrích popolníkov mi povedala: "No ale takto tam nemôžte vojsť." 

"Viete čo? Ja si to nájdem. Mali by ste zájsť k očnému, pretože vám asi určil zlé dioptrie, keď ani nedovidíte na číslo dverí," usmial som sa (v duchu) na ňu najviac, ako to len šlo.  Pojeb sa.

"Takto to nepôjde!" skríkla na mňa, keď som šiel cez vestibul ku triedam v ďalšej chodbe budovy napriek jej nesúhlasu. Vrátila sa do svojho zákutia, skadiaľ na mňa predtým vybafla a zavolala si cez telefón zástupcu.

Bol som už skoro na druhom poschodí, keď ma zastavil práve on s nejakým študentom. Bol už v pokročilom štádiu stárnutia (teda ten zástupca) a mal čierny oblek, no javil sa mi ako sympaťák. Musel to byť okúzľujúci pohľad, vidieť chalana ako som ja. Stál som tam ako ochabnutý kus haluze, na ktorom bolo dažďom zlepené oblečenie. V ruke som zvieral zničený dáždnik, kvapkala zo mňa odvšadiaľ voda a nohavice som mal ako inak, od blata. Za mnou sa možno tiahla aj patrná mláka, ale tú už som neriešil. 

"Alex, daj mu tú igelitku," pokynul tomu chalanovi predo mnou. Podal mi ju opatrne, aby sa náhodou neušpinil alebo čo a zízal na mňa ako nejaký bača na mrakodrap. Zástupca sa otočil smerom ku mne. 

"Choďte sa okamžite prezliecť. Prvú hodinu - vlastne už druhú, máte telesnú," uistil sa svojimi hodinkami na ruke. 

Až vtedy mi došlo, že asi meškám. Ani mi neprišlo divné, že bolo všade také ticho, pokiaľ sa mi v hlave nerozjasnilo. Zvyk je železná košeľa. Aj v centre bolo ticho predtým, než niekoho zmlátili ..