Just little Problem

Deň strávený v strachu

Život rozhodne nie je predvídateľný. Často krát vám do cesty vstúpi niekto, alebo niečo, čo vám zabráni splniť si svoj sen.
V opačnom prípade vám do cesty vstúpi niekto, alebo niečo, čo vám príležitosť splniť si svoj sen ponúka ako na tanieri.
Keď som sa spoznala s Nicolasom, v podstate som len prežívala. Žila som zo dňa na deň. Ako keď prešlapujete z nohy na druhú nohu. Moje dni boli úplne všedné, zážitky nulové. Zmaturovala som a rozmýšľala nad vysokou školou.
Planý mi však prekazil ten zákerný osud.
Pamätám si to ako dnes.
Spala som doma, vo svojej detskej izbe. Bola som doma sama. Spoločnosť mi robil len môj pes, ktorý spokojne spal na svojom mieste. Bolo niečo po jedenástej hodine večer, keď nástenné hodiny v obývačke prestali týkať. Neprikladala som tomu žiadnu váhu. Zrejme sa len vybila baterka. Neriešila som to. Dopozerala som rozpozeraný film a šla do postele.
O pól piatej ráno ma zobudil domový zvonček. S takmer nulovým zrakom som sa došuchtala k dverám.
Otvorila som dvere, za ktorými niekto vytrvalo vyzváňal a zbadala tam stať policajta v uniforme.
"Ste Vivian Michellová?" spýtal sa ma a ja som prekvapene prikývla. Nemala som z toho dobrý pocit. Z neznámeho dôvodu má striaslo.
"Smiem vojsť?" spýtal sa.
Prikývla som a ustúpila od dverí. On vošiel a čakal na mňa. Zaviedla som ho do obývačky, kde sa usadil, a ja oproti nemu.
Napäto som naňho pozerala. Na jeho tvári som videla, ako premýšľa nad tým, čo povie. Bol to už starší pán, s vráskami okolo tváre a šedivou koziou bradkou.
"Tak už to zo seba dostaňte." prerušila som to nechutné ticho, ktoré medzi nami panovala.
"Je mi to veľmi ľúto." reagoval na moju výzvu.
Nechápala som. A on nepokračoval.
"Tak čo vám je ľúto?"
"Auto vašich rodičov sa zrazilo s oproti idúcim kamiónom." povedal.
Oblial ma studený pot.
"Čo je s nimi?"
"Šance na prežitie boli úplne nulové."
Oči sa mi okamžite zaliali slzami, vďaka ktorým som videla len jednu veľkú machuľu. Sedela som tam ako jedna veľká kopa depresie asi desať minút v úplnom tichu. Ani ja a ani on nič nevravel.
"Môžem vám nejako pomôcť?" spýtal sa nakoniec.
Pokrútila som hlavou.
"Tak ja už pôjdem. Nechám vám tu na seba kontakt." povedal a položil papierik so svojím číslom na stôl.
Neschopná reakcie som tam len sedela, nebola som schopná ísť ho ani odprevadiť ku dverám.
Sedela som tam tak asi ďalšiu hodinu. Vonku už pomaly svitalo, slzy na tvári už uschli. Na ďalšie nezostala energia.
Pripomínala som si chodiacu múmiu. Kládla som nohu pred nohu a pomaly došla až do svojej izby, kde som z nočného stolíka vzala svoj mobil.
Vytočila som Nickove číslo. Zazvonilo to asi päť krát, kým sa mi podarilo ho zobudiť.
"Prosím." Zamrmlal mi do ucha ospalým hlasom.
"Prepáč že som ťa zobudila." takmer som zašepkala.
"To nič. Deje sa niečo?"
Prikývla som, akoby ma mohol vidieť.
"Prídeš prosím ku mne?"
"Deje sa niečo?" zopakoval Nick svoju otázku.
"Všetko ti vysvetlím, len prosím príď."
Netrvalo to dlho a zvonček pri dverách ohlásil Nickov príchod. Bola som si istá tým, že je to Nick. Nik iný by takto skoro ráno nešiel na návštevu.
Otvorila som dvere. Nick tam stál, s ustarosteným pohľadom prepaloval teraz už otvorené dvere.
Všetky emócie, vrátane sĺz, ktoré znova nabrali svoju silu, ma znova prevalcovali.
Hodila som sa mu okolo krku a spustila som hysterický plač.
V tom čase bol Nick jediná blízka osoba, ktorá mi zostala.
V aute som sedela ako na ihliach, ak som šoférovala a oproti mne šiel kamión, radšej som zastavila na krajnici len preto, aby som sa s ním nestretala za jazdy.
Na hrobe svojich rodičov som prvé mesiace trávila celé dni. Práve Nick mi vtedy pomohol dostať sa z depresie, ktorú som mala.
Dnes má rovnaká panika chytala, keď sa Nick celý deň neozval a ani sa u mňa neukázal tak, ako sľúbil.
Pokúšala som sa mu dovolať hneď ako skončil v praci. Ako každý iný bežný deň končil o piatej. Bolo už sedem hodín a on sa stále neozval.
S nervami úplne v koncoch som sa prechádzala po vonku s Mariannou, ktorú vedľa mňa triaslo od zimy rovnako ako mňa od nervov.
"Čo ak sa mu niečo stalo?" rozmýšľala som nahlas.
"Čo ak niekde nabúral a ja sa to ani nedozviem? Keď odchádzal, nevyzeral byť príliš pri zmysloch."
"Podľa mňa," začala Marianna, "niekde odstavil auto a hodnú chvíľu nad tým rozmýšľal. Ale určite sa mu nič nestalo."
"Čo ak má ignoruje zámerne? Možno ma už viac nechce vidieť."
Na to mi už Marianna neodpovedala. Rovnako ako ja, aj ona vedela, že je to viac ako pravdepodobné.
"

Nechceš mu zavolať ty?" spýtala som sa s nádejou v hlase.
Marianna na mňa pozrela odmietavím pohľadom.
"Ak chceš, dám ti telefón a zavolaj mu z môjho."
Prikývla som. Lepšie ako nič.
Vytočila som Nickove číslo a nechala to zvoniť tak dlho, až ma to hodilo do odkazovej schránky. Skúsila som to aj druhý krát, no keď to ani tak nezdvihol, zúfalo som vrátila telefón Marianne.
Domov som prišla celkom premrznutá. Dala som si horúcu sprchu a sadla si k telke, ktorú som aj tak vôbec nevnímala.
Neustále som kontrolovala telefón. Aj keď odpovedí som sa nedočkala ešte ďalšiu hodinu.
Práve som sa uložila v posteli, keď mi prišla sms-ka. Okamžite som vyletela po telefón a nedočkavo otvárala správu.
Keď už som videla Nickove číslo, srdce nahodilo šialené tempo.
Prosím ťa, neboj sa. Som v poriadku. Pomáham kamarátovi s autom. Choď spať a oddychi si.
Po tejto správe som mala chvíľu chuť zabiť ho. Potom som si ale uvedomila, ako som rada, že sa mu nič nestalo a ja som spravila zbytočnú paniku.
Zanechala som mu 18 neprijatých hovor a dve správy na to, aby som zistila, že som paranoídna.