Just little Problem

Nájdený a nezvestný

"Mne je zasa zle." sťažovala som sa Marriane, ktorá sedela kúsok odo mňa a lakovala si nechty.
"To máš z toho, že do seba tlačíš už asi tretie kilo mandariniek."
Sedela som v obývačke pri telke. Na stolíku bola kopa šupiek z mandariniek a ďalšiu som držala v ruke.
"Ale mne smrdí ten tvoj lak." zafrflala som na ňu.
Vždy keď sem príde, nanominuje sa mi do kúpeľne a berie mi z nej veci. Najčastejšie laky na nechty alebo rúže. Alebo skúša všetky moje voňavky a mydlá a ja potom dve hodiny vetrám byt , aby som z neho dostala všetky tie pachy, ktoré sa tam miešajú.
"Musíš to robiť práve tu? Celý byt od toho smrdí."
"Vonia to tu oveľa lepšie, ako keď si tu jedla sardinky." oponovala mi.
Je pravda, že od kedy som tehotná, chutí mi všetko, čo mi nikdy predtým nechutilo. To, čo mi chutilo, mi nechutí a to, čo mi predtým voňalo ma dusí. Keď si predstavím ďalších takých necelých osem mesiacov, je mi znova zle.
"Ozaj. Čo Nick?" spýtala sa zrazu.
"Čo by s ním malo byť?" nechápala som otázke. "Celé dni je v práci a večer už nechcem aby chodil, nech si oddýchne." mykla som ramenami.
"Neboli ste spolu?" zaujímala sa ďalej.
Pokrútila som hlavou. Odo dňa, kedy som mu oznámila, že je moje tehotenstvo isté, sme spolu neboli. A vlastne sme si spolu sme ani nič nenapísali. Nestihla som si to ešte ani uvedomiť. Každé ráno som vyhladovaná vstala, niečo zjedla, potom sa pól hodinu skláňala nad záchodovou misou, vyčerpaná padla do postele a celé poobedie prespala. Večer som si pustila nejaký film, pri ktorom som zjedla tri kilá mandariniek a ráno sa to všetko opakovalo znova.
Inak to bol naozaj "krásny" týždeň, ktorý som si náramne užila. Ale teraz, keď Nicka spomenula, začalo ma zaujímať, čo s ním je.
Keď Marianna odišla, bola už neskorá noc. To dievča nemalo hranice. Ráno vstáva do práce a ona len o tretej ráno odišla odo mňa. Niekedy som si želala mať jej výdrž. Inokedy som mala chuť ju prefackať, aby sa začala správať zodpovedne. Zaspavala som s myšlienkou, že sa ráno ozvem Nickovi, aby som zistila, čo s ním je.
Ráno ma zobudil zvoniaci telefón.
"Ja ešte spím." zamrmlala som rozospatá do telefónu bez toho, aby som pozrela, kto mi vlastne volá.
"Vylez z postele a otvor dvere." povedal dotyčný na druhej strane a zložil telefón. Žmúrila som na telefón, ktorý ukazoval dĺžku hovoru a volané číslo. Číslo ktoré mi volalo bolo neznáme, ale ten hlas mi bol povedomí. Neochotne som vyliezla z postele a otvorila dvere. Za nimi stál Eric, ktorý ma okamžite vtiahol do medvedieho objatia.
"Eric?" vypískla som natešene a opätovala jeho pevné zovretie.
"Čo ty tu robíš?" spýtala som sa ho, keď sme si sadli do obývačky.
"To ty mi povedz, ako môžeš tak dlho spať. Veď je jedna hodina poobede. Človek ti chce spraviť prekvapenie, potešiť ťa svojou prítomnosťou po veľmi dlhej dobe a ako prvej ti oznámiť, že som oficiálnym občanom tohto mesta a ty si do jednej drichmeš v posteli." povedal naoko pohoršene.
"Šla som neskoro spať. " mykla som ramenami.
"Tak už ma konečne privítaš ako čestného občana tohoto mesta?" povedal znova a mne až teraz došlo, čo mi vlastne hovorí.
"Ty tu budeš bývať?" vypliešťala som naňho oči.
"Hovorím ti to už tretí krát." zagúľal očami.
Celý zvyšok dňa sme prerozprávali, sediac v obývačke. Neskôr sme si zapli telku pri ktorej už mne začali padať viečka.
"Nespí." šťuchol do mňa Eric.
"Nespím." zamrmlala som mu na odpoveď.
"Ale snažiš sa o to." zasmial sa mi pri uchu.
"Uhm." zamrmlala som a oprela sa o jeho plece, na ktorom som aj zaspala.
Nick mi úplne vyfučal. Eric bol kamarát z detstva. Vyrastala som s ním. Spoznali sme sa už v škôlke. Ďalej sme spolu boli aj na základnej škole a stredná, tá nás takpovediac rozdelila. On odišiel študovať mimo a ja som zostala. Videli sme sa raz za rok. Občas sme si napísali. A teraz, bez toho, aby mi to povedal skôr sa objaví u mňa doma s tým, že sa sťahuje späť do mesta. Na jeho podobné prekvapenia si ja asi nikdy nezvyknem.
Ráno som sa zobudila na to, že mi je zle. Vyskočila som z postele a bežala rovno na záchod. Cestou späť som si všimla Erica ležiaceho na gauči s pohľadom upretým na mňa a s otázkou v očiach.
Len som prešla okolo neho do kuchyne, kde som z chladničky vytiahla vajcia.
"Dáš si aj ty? " spýtala som sa otočená chrbtom k nemu. Stál opretý o stenu a skenoval ma svojím pohľadom.
"Ano. Ďakujem." odpovedal, ale z jeho hlasu som počula hlboké zamyslenie.
Po raňajkách Eric odišiel. Šiel si po veci, ktoré mu zostali na letisku. Skvelá letecká spoločnosť mu stratila batožinu.
Ja som si zatiaľ pustila telku v ktorej šiel nejaký romantický film. Hlavný hrdina sa volal Nick a mňa napadlo, že tomu môjmu Nickovi skúsim zavolať.
Vytočila som jeho číslo.
"Volaný účastník je momentálne nedostupný. Zanechajte odkaz, alebo zavolajte neskôr prosím."
Asi je len v práci alebo sa mu vybila baterka v telefone. Upokojovala som sa tak ďalšie dva dni.
On sa ale neozval.