Just little Problem

V novej posteli

Vyšli sme po  schodisku až do malej predsiene. Ak sa to teda predsieňou dalo nazvať.  Na zemi bol červený koberec, steny zdobil kameň  v pieskovej farbe a  okno poskytovalo výhľad von žene, ktorá sedela za vysokým pultom. 

Ani by som si ju nebola všimla, keby nereagovala na môj a Maxov príchod postavením sa z kresla za pultom. 

"Dobrý deň, Max." zdvorilo ho pozdravila. Na mňa hodila prekvapený pohľad, no tiež slušne pozdravila. S rozdielom, že mňa neoslovila menom. Čo ma priviedlo k myšlienke, prečo ho pozdravila najskôr vykacím spôsobom a následne ho oslovila menom. 

Nejak veľa času na zapodievanie sa touto problematikou som nemala. Max ju slušne odzdravil, a  požiadal ju o to, čo vždy. 

To čo vždy? To je kurník čo? 

Max otvoril dvojkrídlové dvere  len z jednej časti. Vošli sme do pracovne, ktorá sa luxusom nie moc líšila od miestnosti pred ňou. Aj v tejto miestnosti bol na zemi červený koberec, ktorý svojím jemným vzhľadom priam túžil po tom, aby som sa po ňom prešla bosá. 

Oproti dverám bola stena celá zo skla. Taktiež poskytovala výhľad na mesto. Maxovi stačilo sa otočiť na jeho kresle, aby si tento pohľad na mesto z úkrytu pod strechou mohol vychutnať. Po pravej strane miestnosti bola polica pripomínajúca knižnicu. Namiesto kníh tam však bola kopa fasciklov, papierov, obalov a obálok. 

Po ľavej strane bol ďalší pracovný stôl, na ňom ale na rozdiel od toho Maxovho nebolo nič okrem počítača, klávesnice a nádobky na písacie potreby, v ktorej bola jedna ceruzky, pero a krikľavo ružový zvýrazňovač. 

"Takže ty si s tou prácou nežartoval." prerušila som ticho a aj Maxovú zábavku, spočívajúcu s točenia sa na jeho mäkkom kresle. 

"A ty si o tom vážne pochybovala?" zasmial sa. "Ja nikdy nežartujem." povedal kamenným hlasom, z ktorého mi po chrbte prebehol mráz. 

Zahanbene som  naňho pozrela. Max kývol hlavou k prázdnemu písaciemu stolu, čím mi naznačil, aby som sa tam usadila. Nerozvážne som prešla ku kreslu, ktoré vyzeralo rovnako pohodlne ako to Maxove. Len bolo o niečo menšie. Opatrne som si doň sadla, akoby som sa bála, že v tej studenej, na pohľad pevnej koži, bude zapichnutý špendlík. Koža ale pod mojou váhou povolila svoju pevnosť, a dokonalo sa prispôsobila môjmu útlemu telu. 

"Max volá Viv, príjem..." zasmial sa Max a mňa tým nekompromisne vytrhol z oparu radosti, ktorý ma opantal. 

"Nepozeraj tak zaľúbene na to všetko. Nie je to med lízať. Čaká ťa kopa práce. Môžeme začať touto kopou papierov. Každý jeden treba prečítať a väčšinu z nich aj vyplniť." Max na stôl položil kôpku papierov hrubú asi ako tenšia kniha. 

"Ty teda vieš pokaziť radosť." ironicky som sa naňho usmiala. 

"Vitaj v novej práci." 

Žmurkol na mňa a ja som sa s menším odporom pobrala k papierom.

Čítanie ma vždy bavilo, ale čítať tieto nekonečné, nezrozumiteľné dokumenty, to je naozaj nad moje sily. 

"Max veď ja tomu vôbec nerozumiem." posťažovala som sa. "Tento.."ukázala som na papier položený na vrchu kôpky, "tu stále spomína nejakú zmluvu, ktorú poslal v predošlom maile, ale tu žiaden mail nie je. Toto nie je práca pre mňa." pokrútila som hlavou. Papiere som odsunula odmietavo na kraj stola. 

"Ukáž, pozriem sa na to s tebou." sklonil sa ku mne. Ruky zaprel o stôl a sústredene hľadel  na obrazovku počítača.

Nech mi vravel a ukazoval čokoľvek, vôbec nič som z toho nemala. Z jeho vône mi behal po chrbte mráz. Cítila som ju priamo z jeho krku. Pripadala som si ako nejaký šialený upír, ktorý vidí tepnu plnú sladkej, neodolateľne teplej krvi, ktorú musí cítiť na jazyku.

"Ty ma vôbec nepočúvaš." Pokrútil hlavou.

Naše pohľady sa stretli, vôňa mi úplne opantala mozog. Ten vydal telu signál pohnúť sa vpred. Skôr než stihol zareagovať, pery som už mala pootvorené, pripravené nekompromisne pobozkať tie jeho, zvodne mäkké, na pohľad vlhké.

Nebránil sa. V slede tých rýchlo následujúcich pohybov, rozhodnutí a činov si len matne spomínam, ako si ma vyhodil na ruky, nohami som obopla jeho mužný pás, a niekam ma niesol.

Ocitli sme sa v nejakej mäkkej posteli. Neviem ako, kedy ani kadiaľ sme sa tam dostali. Zaujímalo ma len jeho telo, ktoré sa predo mnou odhaľovalo, matrac, ktorý ma celú pohltil, a jeho pery, ktoré mi blúdili po celom tele, zatiaľ čo ruky vyzliekali prvý kus môjho oblečenia.

"Vieš, že to vôbec nie je správne." zasyčal mi do ucha. Telom mi prebehla vlna vášne, na tele mi naskákala husia koža.

Nič ma nezaujímalo. Nezaujímalo ma, že to nie je správne, že ho takmer vôbec nepoznám, že mi práve dal prácu vo svojej firme, že práve nahá ležím v jeho posteli. Jediná vec, ktorá ma zaujímala, bol pocit, ktorý vo mne vyvolávala jeho pýcha prenikajúca do môjho, oproti nemu, veľmi útleho teľa.

"Čaute ľudia, naozaj veľmi dlho som nenapísala ani jednu časť. Nebola žiadna inšpirácia, motivácia a ani čas. Rozbieham si svoj svadobný biznis a veľa času mi zaberá sprevádzkovať fb stránku Niki "Prpductions", kde veľmi rada uvidím aj váš like. No k veci, táto časť vznikla počas nudy na hodine informatiky :D dúfam, že som vás nesklamala až tak moc a že mi pomôžete tento príbeh doviesť do "Šťastného konca" :D , pretože mne dala táto časť nádej a inšpiráciu na pokračovanie tejto story. :P Vaše VOTE a KOMENTY vrelo očakávam, na správy tiež veľmi rada odpíšem  a nepohrdnem ani nápadom na pokračovanie. :* Niki :*