Just little Problem

Prijať či neprijať?

"Takže, ty čakáš dieťa s mužom, s ktorým nemáš absolútne žiaden vzťah, teda, ak odrátam, že spolu spávate, a ktorý sa na dva týždne odpratal niekam preč, ani nevieš kam a on je teraz ten urazený. Správne to chápem?" 

Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, čo mi vlastne vraví. Znelo to oveľa zložitejšie, ako sa mi to zdalo.
Prikývla som, aby vedel, že to správne pochopil. 

"A ten druhý je urazený preto, že si mu nepovedala o tom, že čakáš dieťa s tým prvým, s ktorým nič nemáš, ale to on nevie a preto si myslí, že spolu niečo máte?"

Opäť som prikývla.
Začínala som sa sama zamotávať do tej siete, ktorá mi tu vznikala. 

"A čo práca. Z čoho žiješ. Prispieva ti na domácnosť teraz keď spolu čakáte dieťa? Nemôžeš predsa žiť zo vzduchu."
"Prácu nemám." Mykla som ramenom. "Ale občas sa pritrafí nejaká akcia, na ktorej odohrám pár piesní, oni zaplatia a ja mám peniaze na život." Jemne mi potiahlo kútiky pier.
Max na mňa pozeral pohľadom vraha. Necítila som sa poď jeho pohľadom príjemne, ale to som sa necítila nikdy, keď na mňa niekto hľadel. Vždy som bola červená ako paprika.
"Nemôžeš predsa priviesť dieťa do takéhoto života." Krútil nado mnou hlavou.
Mal pravdu a ja som to veľmi dobre vedela. Rovnako ako to vedel on. Akurát, že on nebol v mojej situácii.
"A čo ty. Máš rodinu?" Zmenila som tému. Už mi bolo nepríjemné, ako ma stále prepaloval pohľadom, ako sa stále vŕtal v mojom živote a pri tom mi o tom svojom sám nič nepovedal. 
"Nemyslíš že teraz je podstatnejšie vyriešiť teba?" Oponoval mi.
Celkom dosť ma tým už začínal štvať. Čo ho vlastne do toho? To, že sme sa rozprávali v nejakom zavšivavenom bare ešte predsa neznamená, že teraz budeme najlepšími priateľmi.
"Ponúkam ti prácu." Povedal odrazu.
Úplne mi tým vyrazil dych. Istotu, ktorú mi dával hnev zrazu nahradila neistota. Veď som toho človeka poznala len pár hodín. A on už sedí u mňa v byte a myslí si, že má celú moju dôveru. Na druhej strane som však prácu potrebovala asi tak, ako potrebuje ryba vodu. Jedlo mi pomaly dochádzalo a žiaden kšeft nebol v momentálnej ponuke. Naozaj mal pravdu. Svoje dieťa predsa nemôžem priviesť na svet celkom nezabezpečené.
"O čo ide?" Spýtala som sa aj napriek veľkej nevôly ktorá ma prepadla.
"Ide o prácu v kancelárii. Nič namáhavé. Aj vo vyššom štádiu tehotenstva sa to všetko bude dať zvládať." Milo sa usmial.
Bolo naozaj zvláštne, že človek, ktorého som poznala pár hodín zrazu povie, že mi ponúka prácu. Veď ani nevedel kto vlastne som. A chcel ma zamestnať, predpokladám že vo svojej firme.
Jasné, mohlo ma napadnúť, že chlap ako on, s autom ktoré má a štýlom obliekania, nebude robiť predavača v obchode.
"Neviem či by to bol dobrý nápad. Nemám vôbec žiadnu skúsenosť s niečím podobným."
"Všetko sa naučíš." Mykol plecom.
Prijať alebo neprijať túto ponuku. Možno by konečne môjmu životu udala ten správny smer.
"Myslíš že by to bol dobrý nápad?" Stále som váhala. Alebo sa aspoň snažila váhať. V podstate som už bola rozhodnutá. Chcela som už počuť len uistenie, že robím správnu vec.
"Je to výborný nápad. Všetky moje nápady sú výborné." Uškrnul sa.
"Si samoľúbi." Zasmiala som sa na ňom.
"Som proste úžasný." Zasmial sa aj on.
Bolo vidieť, ako veľmi sa snažil rozveseliť ma. Musím uznať, že sa mu to naozaj darilo veľmi dobre. Všetok ten hnev, ktorý vo mne vyvolal Nick s Ericom pohĺtil smiech, ktorý vo mne vyvolal Max.
"Dobre. Príjmem tvoju ponuku."
Max sa okamžite uškrnul a vstal.
"Pod jednou podmienkou." Zastavila som jeho radosť.
"Budeš ma zaúčať ty. Ja naozaj nič neviem."
Max sa zasmial hrubým hlasom, z ktorého sa mi takmer podlomili kolená. Podlomili by sa, keby mi nezaškvŕkalo v bruchu a Max vypukol do ešte väčšieho smiechu. Určite som bola červená ako paprika. Úplne som na sebe cítila, ako ma oblieval horúci pot. A horúčka to teda určite nebola.
"Tak poď. Ideme sa najesť." Kývol Max k dverám.
Tak skvelé jedlo som snáď ešte nikdy nejedla. Vzal ma do nejakej reštaurácie, kde sa asi so všetkými poznal. Všetci naňho pozerali s úctou.
"Tak už ti stačilo? Alebo objednám ešte jednu porciu?" Spýtal sa ma.
"Stačilo." Odpovedala som mu s plnými ústami.
"Poď." Vstal od stola a čakal na mňa. Tiež som vstala a šla mu v pätách.
"Netreba to zaplatiť?" Nerozhodne som zastala pred barom.
Max sa ani neobzrel, tak som radšej utekala rovno za ním.
"Kam to ideme?" Nechápala som, keď sme prešli cez bar k nejakému schodisku.
"Ideš sa zaúčať." Žmurkol na mňa a vybehol po schodisku hore.