Just little Problem

Je to potvrdené

Už asi piaty krát som prechádzala regále, na ktorých boli uložené tehotenské testy. Podľa mňa boli všetky rovnaké. Jediné, čo sa na nich líšilo bola krabička a cena.
Pár krát som jeden z nich už držala v ruke a nakoniec ho aj tak položila na jeho predošlé miesto s myšlienkou, že počkám ešte tých pár dní, ktoré zostávali do štvrtku.
"To chceš byť celé tie dni v neistote?" spýtal sa ma Thomas, ktorý o mojom probléme vedel len pár hodín práve vďaka mojej rannej nevoľnosti.
"Ja to radšej nechcem vedieť vôbec."
"Nemôžeš predsa čakať, či sa dostavia alebo nie. Z toho stresu v ktorom si, by sa nedostavili aj tak. Len si pekne choď kúpiť ten test."
Asi mal pravdu. Zo stresu, v ktorom som posledný týždeň bola, mi bolo ešte horšie ako obvykle. Mesiačiky by mi aj tak neprišli na čas. A tak som šla do drogérie kúpiť si tehotenský test.
No vždy, keď som ho už držala v ruke, som si to rýchlo rozmyslela a vrátila ho späť.
"Ak vám môžem poradiť, vezmite si tento. Sú tam dva pre prípad, že by prvý ukázal iný výsledok." prihovoril sa mi neznámy ženský hlas.
Obzrela som sa a uvidela vedľa seba stáť mamičku s malým dieťaťom v kočiari a znova zaoblujúcim sa bruškom.
Prívetivo som sa usmiala a prikývla.
"Je to vaše prvé dieťa, však?" prihovárala sa mi ďalej.
"Ešte to nie je isté." povedala som a v ruke zvierala tehotenský test.
"A nie je ani isté. Že si to nechám." Zamrmlala som potichu sama sebe.
Ona to asi ale i tak počula.
"Deti sú dar, nech sú akékoľvek. Ak sa ho zrieknete, zrieknete sa aj časti seba." povedala a pohľad uprela na svoje spiace dieťa v kočiari, zatiaľ čo si rukou hladila zaoblené bruško. Potom odišla. Vo mne však niečo zanechala.
S tehotenským testom v ruke som sa rozhodla ísť k pokladni. Za smiešne nízku cenu som kúpila niečo, čo mi svojou mocou pripomínalo kúzelnú paličku.
Nick bol v práci rovnako ako každý iný deň. Aj mesto bolo skoro úplne vyľudnené. Len pár ľudí v obchodoch, pár vonku a ja. Tehotná, nezamestnaná, bez partnera.
Poľutovania hodné.
Domov som prišla podvečer. Na pár hodín som sa ešte zastavila za Mariannou v práci. Vyhladovaná som otvorila chladničku a zjedla takmer všetko, čo som v nej našla. Tak ako som bola hladná ma hlad aj rýchlo prešiel a všetko, čo som zjedla som o chvíľu aj vyvrátila.

"Ako môžu tehotné ženy priberať? Veď všetko čo zjem, aj vyvraciam." frflala som cestou z kúpeľne s odpornou pachuťou v ústach.

O niečo neskôr som sa skláňala nad umývadlom a tajne dúfala, že test nevyšiel správne. Spravila som si aj druhý a výsledok bol rovnaký. Na chvíľu sa mi zahmlilo pred očami.

Je to potvrdené.

Som tehotná.
Hneď ako som tento šok predýchala, vytiahla som z vrecka telefón a odfotila si výsledok. Asi som tomu ešte ani ja poriadne neverila a potrebovala som, aby tomu uveril Nick.
Tomu som tiež aj zavolala.
"Prosím." zodvihol telefón unaveným hlasom.
"Mohol by si prísť?" spýtala som sa.
"Za desať minút som tam."
"Počkám ťa tam, kde vždy." povedala som rýchlo a zložila telefón. Nick by určite protestoval, aby som sa neprechádzala v tme, sama, okolo lesíka. Ja som ale mala chuť na dlhú prechádzku, pri ktorej by som fakt, že som tehotná prestala považovať za výplod svojej bújnej fantázie.
Vonku fúkal hnusný studený vietor. Vlasy mi lietali na každú stranu a nápor vetra ma tlačil do zadu. A mne to bolo jedno. Bola som asi jediný človek, ktorý sa v tomto počasí prechádzal po vonku. Keď som prišla na miesto, Nick už čakal v aute. Všade naokolo bola tma, len z jeho auta šlo svetlo z telefónu, do ktorého sa pozeral. Zaklopala som mu na okienko na jeho strane a otvorila dvere. Vystúpil za mnou do zimy. "Ahoj." usmial sa tým jeho úsmevom, ktorému podľahne každá žena. Nedivím sa, že Nick o ženy nikdy nemal núdzu. Stačilo mu na ženu usmiať sa a ona ho milovala. On ich ale nie. Využil ich na jednu noc a žil svoj život neporušene ďalej. Taký bol Nick.
Veľa krát som premýšľala, prečo so mnou stráca toľko času. Je to už takmer druhý rok, no náš vzťah bol vždy len kamarátsky s nejakými výhodami. To sme boli my, kamaráti s výhodami, čakajúci spoločné dieťa.
Dvaja mladí ľudia, dve deti, ktoré mali vychovať ďalšie dieťa.
"Ahoj." usmiala som sa aj ja a oprela sa o kapotu auta.
Studený vietor sa mi oprel do tela. Rozopnutá bunda mi mierne viala vo vetre a mňa striaslo rovnako ako striaslo Nicka.
"Ako ti je?" spýtal sa ma Nick stojaci priamo predo mnou.
"Je mi hrozne." odpovedala som úprimne. Z vrecka som vytiahla telefón a Nickovi ukázala fotku, ktorú som dnes odfotila.
"Keď uvidíš toto, zrúti sa ti svet rovnako ako mne."
On len prikývol. Asi s tým bol už úplne zmierený. Túto vlastnosť som mu závidela. Ja som s tým zmierená nebola ani z ďaleka.
"Ako si sa dnes mala?" Zmenil náhle tému.
"Fajn. Na rozdiel od teba som nebola celý deň nezvestná." Vyčítavo som nadvihla obočie.
"Nechápem." Povedal.
"Včera. Nikomu si sa neozval."
"Jaaaj." Zvolal. "Včera som bol u kamaráta. Pomáhal som mu s opravou auta. Šiel som k nemu hneď z roboty."
"A to si mi nemohol ten telefón zdvihnúť?"
"Vždy keď si volala som mal robotu." Mikol plecom.
"Nedalo sa zavolať späť? Vieš ako som sa o teba bála? Že sa ti niečo stalo. Že už ma nechceš vidieť. Že si havaroval. Vieš čo všetko sa mi preháňalo hlavou?"
Nick ma vtiahol do objatia a ja som sa mu vďačne uložila na pleci.
"Prepáč." Zašepkal mi do vlasov.
"Toto mi už nikdy neurob. Dobre?" Odtiahla som sa od neho a pozrela mu do očí.
"Sľubujem." Povedal.
Znova som sa prítulila k nemu a zohrievala sa na jeho hrudi. Opierala som sa oňho a užívala si jeho prítomnosť so zatvorenými očami.
"Vivi?" Oslovil ma z ničoho nič.
"Hm?" Zamrmlala som mu do trička.
"Zvládneme to spolu. Dobre?"
"Dobre." neochotne som prikývla.