Bloody Circle

IV.

Bolo sotva sedem hodín, keď Lydia zaparkovala Tylerovu motorku na miesto, kde obvykle parkovala auto. Tyler ešte spal, keď odchádzala, ale bola presvedčená, že sa hnevať nebude. A kým sa trochu nezahojí, tak či tak mu motorka chýbať nebude.

Lydia sa zamračila, keď na druhom konci parkoviska zazrela na výsostnom mieste vyhradenom pre inšpektora parkovať čierny Lexus. Vyhrnula si rukáv koženej bundy a zazrela na náramkové hodinky. Šesť päťdesiat tri. Tak skoro bola v práci naposledy, keď kvôli vražde dvoch študentiek ťahali so Seanom niekoľko dní takmer bez prestávky. Čo tu robil on tak skoro? Ak by ho včera nevidela odchádzať, neverila by, že tu nenocoval.

Na prízemí bolo rušno takmer neustále a každých pár metrov míňala niekoho v uniforme, no s každým poschodím aktivity ubúdalo a ubúdalo. Na druhom, ktoré spolovice osídľovalo oddelenie vrážd, bolo prakticky mŕtvo.

„Čo tak skoro, Lydia?" spýtala sa jej recepčná Jess pobavene.

„Veľa práce," zamručala Lydia a zamierila k jej a Seanovej kancelárii. Ostávalo jej len dúfať, že sa o tom, čo sa včera stalo v kuchynke, nikto nedozvie. Posledné, čo potrebovala, bolo, aby sa rozkríklo, že bola u šéfa na koberčeku deň po tom, čo nastúpil.

Zhodila zo seba koženú motorkársku bundu, v ktorej už začínalo byť kvalitne horúco, a zavesila ju na vešiak pri dverách. Vzápätí vyťukala na klíme dvadsaťjeden stupňov. Jej a Seanove názory na ideálnu teplotu v miestnosti sa radikálne líšili. Výrazný vplyv na to mal fakt, že Sean pochádzal z Mexika.

V mailovej schránke ju čakala správa, ktorú Sean včera spísal. Nadvihla obočie, keď si všimla čas doručenia. Jedenásť nula osem. „Ty vážne nemáš život, Sean," zamrmlala si pre seba a s povzdychom dokument otvorila.

Začítala sa do správy, no nemohla sa poriadne sústrediť. Myšlienky jej neustále zalietavali k tomu, čo povedala o Torresovi. Nemala premyslené, čo mu povie, alebo čím si to vyžehlí. Nevedela, či je vôbec šanca si otvorenú urážku vyžehliť. Ale ak by ju chcel vyhodiť, pravdepodobne by sa ani neobťažoval volať si ju do kancelárie.

Lydia zlostne zazrela na hodiny. Sedem tridsaťdva. Ten čas sa najviac vliekol práve vtedy, keď sa jej to nehodilo. Už to chcela mať za sebou. Neznášala toto čakanie.

Uložila pár drobných zmien v dokumente a poslala ho na tlač. Vstala a zamierila do kuchynky. Striasla sa pri spomienke na Torresov desivo naštvaný pohľad a zapla kávovar. Zatiaľ čo sa jej pripravovalo latte, vyšla z kuchynky a zamierila na koniec chodby, kde sa nachádzala tlačiareň. Schmatla štós čerstvo vytlačených papierov a zvrtla sa na päte, no nahnevaný hlas, ktorý k nej doľahol spoza zavretých dverí, ju primrazil k podlahe.

„Zničila si moje meno," zahrmel mužský hlas tak nahlas, že to bolo úplne jasne počuť aj cez masívne dvere kancelárie. Torresovej kancelárie, uvedomila si Lydia prekvapene. „Každý, kto sa dozvedel, kto je môj otec, ma zrazu videl ako bohaté decko, a ja som vynaložil skurvene obrovské množstvo snahy, aby som si rešpekt zaslúžil. Aby videli, že to, kto som a kam som sa dostal, nemá nič spoločné s tým, koľko má on vplyvu a peňazí. Ty si to celé zničila, celé tie roky mojej snahy si vymazala, a chceš odo mňa, aby som ti odpustil?!"

Lydia tušila, že by mala zmiznúť a zabudnúť na to, čo počula, ale nedokázala sa pohnúť. Toto že bol ten istý muž, ktorý jej včera za otvorenú urážku daroval iba mrazivý pohľad a nevrlý tón?

„Urobila som to pre teba!" odsekol ženský hlas. „Viem, ako si po tom túžil." Žena následne stlmila hlas. Lydia váhavo spravila pár krokov bližšie k dverám.