Bloody Circle

VIII.

„Ďalej," zaznel spoza dverí Torresov sýty hlas, keď Lydia zaklopala.

Zhlboka sa nadýchla a vkĺzla dovnútra. Tentoraz kancelária pôsobila o čosi upravenejším dojmom. A svetlejším. Skrz roztiahnuté žalúzie dovnútra prúdili slnečné lúče a zalievali Torresa i písací stôl. „Sadnite si," prehovoril takmer prívetivo bez toho, aby zdvihol zrak od papierov, ktoré rad radom podpisoval.

Lydia podišla bližšie a zaváhala pri pohľade na kreslo, na ktorom sa kopilo niekoľko posledných neuprataných kníh a na nich zopár spisov. Druhé kreslo mal pritiahnuté pri sebe a na ňom laptop. „Uhm, kam presne, inšpektor?"

Lydia zatajila dych, keď zrazu zdvihol hlavu a jej pohľad sa stretol s blankytne modrými očami prežiarenými slnečnými lúčmi. Opálená pokožka ostro kontrastovala s bielou košeľou, ktorú mal na sebe. Vrchné dva rozopnuté gombíky jej z tejto pozície poskytovali dokonalý výhľad na kúsok dôkladne vypracovaného hrudníka. Wow, prebehlo jej hlavou mimovoľne. Od prvého momentu, keď ho uvidela, si bola vedomá faktu, že je to nesmierne príťažlivý muž. Ale teraz, vyrušený z myšlienok, s uvoľnenými črtami, pootvorenými perami a očami, v ktorých by sa mohla utopiť...

Lydia sa prinútila sklopiť zrak a nadýchla sa. Torres si v tom istom momente odkašľal a prudko vstal. „Prepáčte," vyhŕkol a trochu roztržito preložil laptop na stôl. Vzápätí presunul kreslo na pôvodné miesto a gestom Lydii naznačil, aby sa posadila.

„Ako šla návšteva toho centra?" spýtal sa, kým podpísal posledný papier a vložil ich všetky do obálky, ktorú následne schoval v stole. „Nejaký pokrok?"

„Ehm, na čosi sme narazili. Presnejšie, na niekoho. Je možné, že sa ktosi vydával za Rileyho syna a zmanipuloval ho. Je to však zatiaľ iba teória... To ale nie je to, prečo ste ma sem volali, však?"

„Nie," odvetil Torres a chvíľu si Lydiu premeriaval pohľadom. „Chcel som sa uistiť, že rozumiete, že to, čo ste včera spravili, bolo hlúpe a nepremyslené a nebudem to tolerovať. Nejde iba o fakt, že ste boli sama. Nikomu ste nedali vedieť, kde sa chystáte, a oficiálne ste už boli mimo službu. Tentoraz to prehliadnem, ale už sa to nebude opakovať. Rozumieme sa?"

Lydia sa sarkasticky pousmiala. „Čisto náhodou, nie je tam nejaká súvislosť medzi vaším prihliadnutím k situácii a faktom, že ste tam tiež boli bez zálohy?"

Torresov pohľad naznačoval, že sa pohybuje po tenkom ľade. „V tom je výrazný rozdiel."

„Budem hádať, ste muž."

„Som váš nadriadený," opravil ju podráždene. „Mám o niekoľko rokov skúseností viac, strávil som nejaký čas v armáde, a v neposlednom rade pod oblekmi v nosím nepriestrelnú vestu, ak idem do terénu." Torres povzdychol. „Prečo je pre vás taký problém skrátka prijať, čo poviem?"

Lydia ho prepálila rovnako protivným pohľadom, aký venoval on jej. „Pretože do momentu, než ste zmienil nepriestrelnú vestu, ste znel ako pokrytec," odsekla. „Fajn. Nebude sa to opakovať."

„Dúfam. Chcem len, aby ste vykonávali svoju prácu bez zbytočného riskovania. Je už tak riskantná, tak prečo pokúšať osud?"

„Myslím, že som schopná odhadnúť, koľko zvládnem," ohradila sa Lydia.

„Súdiac podľa včerajška, váš senzor rizika je miestami pokazený," odvetil Torres s náznakom pobavenia v hlase.

Voči tomu Lydia nemohla namietať. „Je to všetko, inšpektor?"

„Je tu ešte jedna vec," odvetil Torres a Lydia s pohľadom na hodinkách v duchu zaúpela. Bolo po pol štvrtej. Už teraz nestíhala.

Torres otvoril zásuvku stola a vytiahol plastový obal na dôkazy. „Je to vaše?" spýtal sa a podal obal Lydii.