Bloody Circle

VI.

Seanovi bilo srdce ako šialené, keď kráčal hore schodmi. Možno ju aj uvidíš... Čo mala Chiara za lubom? Musel priznať, že Tris mala pravdu – dostať Salmu z basy kamkoľvek nebolo jednoduché. Chiara by to neriskovala, nie kvôli tomu, aby ho provokovala. To ho privádzalo k otázke – čo z toho mohla vyťažiť ona?

„Ach, ty!" Posmešný hlas Seana vytrhol z úvah. Zdvihol hlavu a zbadal blondínu opierajúcu sa o zábradlie o poschodie vyššie. Sean ju poznal, bola to jedna z dvojčiat, Cathy a Reese, ktoré tu pracovali. Bol však príliš rozptýlený na to, aby dokázal určiť, ktorá z nich to bola. Teda, nie že by na tom záležalo, ani jedna z nich ho nemala v láske. „Myslela som, že Jakeov tieň zomrel spolu s ním."

„Čuš, Cathy," vyštekol Julio a gestom jej naznačil, nech mu uhne z cesty.

Sean nedal najavo, že sa ho tá poznámka dotkla, a kráčal ďalej. Nepatril sem. Nebol jedným z nich. Neverili mu. Jediný dôvod, prečo sa medzi nimi ocitol, bol Jake. Jake mal rešpekt, dôveru, priateľov. Bol im rovný.

V skutočnosti si boli s Jakeom hrozne podobní. Obaja vyrastali v Mexiku, v chudobe, v neúplnej rodine. Obaja mali sny, ambície, ktoré ich pred dvasiatkou priviedli do Ameriky. Spoznali sa na výške a od toho momentu sa z nich stala nerozlučná dvojka. Boli priatelia. Neskôr aj kolegovia. Boli si rovní. Všade, len nie tu, nie v očiach všetkých. Nech by Sean urobil čokoľvek, aj tak by sa našiel aspoň jeden, čo by ho spochybňoval. Pretože bol Američan, pretože bol fízel, pretože ak by tá bublina praskla, neprišiel by o toľko, o koľko by prišli oni.

Rozdielom medzi nimi bolo, že Sean mal to šťastie na otca s americkým občianstvom. To z neho robilo občana Spojených štátov Amerických. To bolo niečo, čo oni nemali. Ani len Jake. Jeho občianstvo bolo skurveným majstrovským dielom, ako rád hovorieval. Dostatočne nepriestrelné na to, aby sa dostal do elitnej policajnej zásahovej jednotky bez povšimnutia.

„Nejaké zbrane?" spýtal sa Julio, keď zastali pred dverami Chiarinej pracovne.

„Nie," odvetil Sean.

„To hovoria všetci," uchechtol sa Julio a s úškrnkom ho aj tak prehľadal. Sean nenamietal.

Julio zaklopal na dvere a bez čakania na vyzvanie vtrhol dnu – bol jeden z mála, ktorým to Chiara tolerovala. „Je tu," prehovoril opretý o zárubňu. Po krátkom momente dvoma prstami štuchol do dverí a naznačil Seanovi, že môže vojsť.

Za ten rok, odkedy tu bol naposledy, sa dlhá miestnosť s vysokými stropmi a troma francúzskymi oknami nezmenila nijak závratne. Citeľne však ochladla. Steny predtým lemovali abstraktné obrazy – tie boli teraz preč. Rovnako každá kniha, predmet či iná spomienka na Jakea.

Chiara sedela v okrúhlom hojdacom kresle visiacom zo stropu a s podpätkom čiernych lodičiek zaboreným do huňatého koberca pod kreslom sa zľahka kolísala. „Dobrý deň, detektív," zaznel do ticha jej melodický hlas. Trochu chladný, trochu posmešný. Čakala, kým podišiel bližšie, než sa postavila. Tmavovláska bola s vyše desaťcentimetrovými podpätkami bezmála rovnako vysoká ako Sean.

„Chiara," zamrmlal Sean skrz stiahnuté hrdlo. „Kde je moja sestra?"

Chiara sa ležérne usmiala a zamierila k svojmu stolu. „Nateraz ti poviem, kde nie je – nie je vo väzení. A, popravde, nie je ani v Mexiku."

Sean zatajil dych. Nie je v Mexiku? „Ako to?"

Chiara si ho premerala nečitateľným pohľadom. „Naozaj sa pýtaš?" uškrnula sa sarkasticky a hlasným šepotom pokračovala: „Prekvapenie, Ward. Spravila som presne to, čo robím celý život – prepašovala som ju cez hranicu."