Rivali *DOKONČENÉ*

#13 Zvítanie

George sa prebudil s boľavým ramenom. Niečo na ňom ležalo. Vedľa seba uvidel Rose ako jej malá slina dopadá na jeho novú košeľu. Nemohol sa ubrániť jemnému začervenaniu. Pokúšal sa ju nejako striasť, no nešlo to. Napokon jemne, aby ju nezobudil nadvihol jej hlavu a oprel ju o posteľ. Pod temeno jej vsunul vankúš. Na chvíľu ju pohladil po vlasoch. 

Pozrel na hodiny. 23:35. Už by mal zrejme ísť. Začal sa poberať k odchodu. Vstal. Keď otváral dvere, niečo ho prerušilo. „-orge." započul za sebou šepot vychádzajúci od spiacej Rose.

Usmial sa. Zrejme sa mu to zdalo, no už len z predstavy, že vyslovuje jeho meno zo spánku bol šťastný až k smrti. Potichu odišiel, najnenápadnejšie ako sa dalo. Zavrel vchodové dvere, dúfajúc že sa potom budú dať zase otvoriť. Vykročil smerom k ich domu.

***

Dostať sa dovnútra bolo ťažšie než sa dostať von. Vtedy len zoskočil z okna na prízemí. Blízko ich domu rástol strom. Konečne sa mu vyplatili roky hrania sa na ninju, ľahko naňho vyskočil. Okno bolo našťastie otvorené. Otec nenávidí vydýchaný vzduch.

Nebolo ťažké skočiť do okna, no dostať sa ta v tichu bola už iná otázka. Našťastie nič neporozbíjal. Nie ako minule. Hneď ako pristál, chvíľu stál v tichu a počúval, či sa niekto z jeho rodičov neprebudil. Spokojne vydýchol keď počul hlasité chrápanie otca zo spálne. Konečne sa trochu uvoľnil.

Vošiel do izby, v ktorej boli dve postele. George sa zamyslel nad tým, aké by to bolo keby sa to nestalo. No teraz na to nemal čas rozmýšľať. Začal sa rozhliadať po izbe hľadajúc tašku s potrebnými vecami. Mal ju v skrini pre každý prípad. Boli tam iba tie najnevyhnutnejšie veci. Oblečenie, vreckové a jednu knihu pre šťastie. Spomenul si na mobil. Začal naslepo šmátrať v tme s rukami po stolíku. Podarilo sa mu to na prvý pokus.

„Znova utekáš?" začul za sebou výsmešný tón. Na tvári mu zamrzol úsmev. Ani sa nemusel otočiť, na to aby vedel, že je to Zack.

***

Rose sa prebudila o 00:47. Rozhliadla sa. Zrejme už šiel, pomyslela si a skontrolovala si úspory. Priateľ, nepriateľ, nikdy by nemala poľaviť v ostražitosti. Našťastie nezmizlo nič ani  z maminých šperkov. Bola unavená, tak sa rozhodla ísť spať, veď normálne chodí do postele už o desiatej. Pokúšala sa fakt no nemohla zaspať. Keď sa pozrela (zase) na budík, bolo 1:36.

Kde toľko trčí? Rozhodla sa to nechať tak. Asi sa s bratom uzmierili. Možno jej napísal SMS-ku. Pozrela sa na mobil. Iba operátor. Možno si zlomil nohu. Možno teraz trčí vonku a snaží sa doplaziť k jeho poslednému útočisku - krabici pod mostom. Bolo jej to jedno. Aspoň sa nebude musieť báť, že jej ukradne úspory. Možno sa mu podarilo získať peniaze a teraz to oslavuje džúsom v bare. Nedajbože kofolou. Rose sa naštvane prevalila nabok. Čo si o sebe myslí? Nechať takto sebecky čakať človeka. Navyše, Rose mu ponúkla strechu pod hlavou. O to väčší dôvod sa jej klaňať a rešpektovať ju.

Pozrela na budík. 1:58. Nahnevane zvraštila obočie. Ona nad ním premýšľa asi 20 minút a on o ňu v mysli určite ani nezavadil. Keď bolo 2:04, vyskočila z postele. Bolo jej jedno, že je v pyžame. Pevne rozhodnutá ho hľadať, vykročila z vchodových dverí.

Nečakane silný chlad ju zaštípal na lícach. Pred jej domom ležal schúlený nejaký človek. Zrejme je to nejaký bezdomovec. Nemala ich rada. Mama sa na nich vždy sťažovala. "Môžu si za to sami. Prepijú aj to málo čo od ľudí vyžobrú."

Rose s mamou súhlasila, no bola taká zima, že k nemu proste musela ísť. „Hej ty," začala sa blížiť k neznámemu. „Kde máš domo-" niečo ju prerušilo. Boli to blonďaté vlasy a mikina jej dobre známa. „George!" vrhla sa k nemu. Líca mal celé studené. Zatriasla ním. „George! Toto už nie je vtipné!"

Neodpovedal.